// API callback
related_results_labels_thumbs({"version":"1.0","encoding":"UTF-8","feed":{"xmlns":"http://www.w3.org/2005/Atom","xmlns$openSearch":"http://a9.com/-/spec/opensearchrss/1.0/","xmlns$blogger":"http://schemas.google.com/blogger/2008","xmlns$georss":"http://www.georss.org/georss","xmlns$gd":"http://schemas.google.com/g/2005","xmlns$thr":"http://purl.org/syndication/thread/1.0","id":{"$t":"tag:blogger.com,1999:blog-2915365134357757806"},"updated":{"$t":"2018-08-29T11:37:55.547-07:00"},"category":[{"term":"News"},{"term":"Mero Rachana"},{"term":"Muktak Madhurima"},{"term":"Lok Dohori"},{"term":"Audio-Full"},{"term":"Video-Full"},{"term":"Lekh - Lok"},{"term":"My Song"},{"term":"Hasaune Chautari"},{"term":"Nepali Filmi"},{"term":"Bahakine Man"},{"term":"Hindi Full Movie"},{"term":"Karaoke"},{"term":"Kollywood Promo"},{"term":"Lyrics"},{"term":"Nepali Full Movie"},{"term":"YSYS"},{"term":"मनोरञ्जन"},{"term":"Comedy"},{"term":"Dohori Promo"},{"term":"Information Technology"},{"term":"Kabita"},{"term":"Teej Song"},{"term":"Video-Promo"}],"title":{"type":"text","$t":"RJ Dipendra Thing ::"},"subtitle":{"type":"html","$t":""},"link":[{"rel":"http://schemas.google.com/g/2005#feed","type":"application/atom+xml","href":"http:\/\/www.dipendrathing.com.np\/feeds\/posts\/default"},{"rel":"self","type":"application/atom+xml","href":"http:\/\/www.blogger.com\/feeds\/2915365134357757806\/posts\/default\/-\/Lekh+-+Lok?alt=json-in-script\u0026max-results=6"},{"rel":"alternate","type":"text/html","href":"http:\/\/www.dipendrathing.com.np\/search\/label\/Lekh%20-%20Lok"},{"rel":"hub","href":"http://pubsubhubbub.appspot.com/"}],"author":[{"name":{"$t":"Crystal Filmy"},"email":{"$t":"noreply@blogger.com"},"gd$image":{"rel":"http://schemas.google.com/g/2005#thumbnail","width":"32","height":"32","src":"\/\/lh4.googleusercontent.com\/-GGNdbI1sMSc\/AAAAAAAAAAI\/AAAAAAAAAao\/aDl_pRrMKwU\/s512-c\/photo.jpg"}}],"generator":{"version":"7.00","uri":"http://www.blogger.com","$t":"Blogger"},"openSearch$totalResults":{"$t":"5"},"openSearch$startIndex":{"$t":"1"},"openSearch$itemsPerPage":{"$t":"6"},"entry":[{"id":{"$t":"tag:blogger.com,1999:blog-2915365134357757806.post-6589681422346423892"},"published":{"$t":"2014-04-11T09:21:00.000-07:00"},"updated":{"$t":"2014-08-12T01:23:44.588-07:00"},"category":[{"scheme":"http://www.blogger.com/atom/ns#","term":"Lekh - Lok"}],"title":{"type":"text","$t":"दाग लाग्यो दोहोरीमा"},"content":{"type":"html","$t":"\u003Ch3 style=\"background-color: white; border: 0px; clear: none; color: #444444; font-family: 'Open Sans Light'; line-height: 1.5em; margin: 20px 0px 0px; padding: 0px; text-align: justify; vertical-align: baseline;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-size: small;\"\u003Eविमल खतिवडा\u003C\/span\u003E\u003C\/h3\u003E\u003Cdiv style=\"background-color: white; border: 0px; color: #444444; font-family: Ubuntu; font-size: 15px; line-height: 1.7em; margin-bottom: 1em; padding: 0px; text-align: justify; vertical-align: baseline;\"\u003E\u003Cspan style=\"border: 0px; line-height: 1.5em; margin: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;\"\u003E“लोकदोहोरी गीतको क्षेत्र मोटाएको भन्छन् तर मोटाएको होइन, सुन्निएको हो,” अघिल्लो साता मात्र लोकगायक बद्री पंगेनी भन्दै थिए, “स्टेज सो मात्र नहुने हुन् भने धेरै दोहोरी गायक\/गायिका पलायन भइसक्थे।”\u0026nbsp;\u003C\/span\u003Eपछिल्लो समय गायक पंगेनीले जस्तै दोहोरी एल्बम निकालेर फाइदा नहुने भन्ने कलाकार धेरै छन्। तर, लोकदोहोरी क्षेत्रमा भविष्य खोज्दै उदाउने गायक\/गायिकाको लर्को सानोतिनो छैन। सोही अनुपातमा लोकदोहोरीका एल्बम पनि उत्पादन भइरहेका छन्। लोकदोहोरीबाट झर्रा शब्द हराउँदै गएका भए पनि यसले दर्शक\/श्रोताको रुचि खस्कन दिएको छैन। तर, कलाकारहरू भने अपेक्षाकृत रूपमा अझै पनि लोकदोहोरी गाएर जीवन धान्न सकिने अवस्था आइनसकेको अनुभव सुनाउँछन्।\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"background-color: white; border: 0px; color: #444444; font-family: Ubuntu; font-size: 15px; line-height: 1.7em; margin-bottom: 1em; padding: 0px; text-align: justify; vertical-align: baseline;\"\u003E१५ वर्षदेखि दोहोरी क्षेत्रलाई आफ्नो रोजगारको माध्यम बनाएका गायक पंगेनीे गुनासो गर्छन्, “एल्बम बिक्री हँुदैन, पाइरेसी -चोरीका एल्बम)को बिगबिगी छ। यसबारे राज्य गम्भीर नभए कलाकारको बाँच्ने आधार नै सकिने निश्चित छ।” कलाकारहरूले अहिले एल्बमबाट भन्दा पनि स्टेज कार्यक्रमबाट जीवन निर्वाह गर्दै आएको पंगेनी बताउँछन्। यही अवस्था चलिरहे स्वर भएकाहरू नभएर पैसा भएका मात्र दोहोरी क्षेत्रमा टिक्ने उनको दुःखेसो छ।\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"background-color: white; border: 0px; color: #444444; font-family: Ubuntu; font-size: 15px; line-height: 1.7em; margin-bottom: 1em; padding: 0px; text-align: justify; vertical-align: baseline;\"\u003Eअन्य गीतसंगीतको तुलनामा दोहोरीमा जीवनकथा समेटिने भएकाले यसप्रति दर्शक\/श्रोताको आकर्षण बढी हुने गरेको छ। वेदना र विरहका गीत गाउन माहिर गायक विष्णु खत्री पनि पहिलाभन्दा अहिले दोहोरी गीतका पारखी बढेको स्वीकार्छन्। “प्रविधिको विकासले गर्दा अहिले दोहोरीका पारखी बढ्दा छन्,” उनी भन्छन्, “तर, दर्शक\/श्रोता बढे पनि हाम्रो आम्दानी भने घट्दो छ।” उनको भनाइ पनि पाइरेसीले गर्दा गायकहरूले स्टेजको भर परी नयाँ एल्बम निकाल्न छाडेको भन्ने छ।\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"background-color: white; border: 0px; color: #444444; font-family: Ubuntu; font-size: 15px; line-height: 1.7em; margin-bottom: 1em; padding: 0px; text-align: justify; vertical-align: baseline;\"\u003Eदोहोरी क्षेत्र लोकपि्रय बनेकै कारण महिला कलाकारको संख्या पनि बढेको दोहोरी गायिका राधिका हमाल बताउँछिन्। १२ वर्षदेखि यस क्षेत्रमा संघर्षरत गायिका हमाल गायक\/गायिकाबीच तालमेल नहुँदा गीतको पाइरेसी बढेको र स्टेजको भर पर्नुपरेको अनुभव सुनाउँछिन्। “दोहोरीमा विकृति भित्रिएकै हामी कलाकारले गर्दा हो,” हमाल भन्छिन्, “सबै कलाकार एक भए विकृतिको आफैँ अन्त्य हुने थियो।” उता गायिका देवी घर्ती पनि पछिल्ल्ाो समय गाउँमा मात्र नभएर सहरी क्षेत्रमा पनि लोकदोहोरीको बजार बढेको बताउँछिन्। “पहिला दोहोरी गीत गाउँमा मात्र धेरै सुनिने गरिन्थ्यो,” उनको भनाइ छ, “अहिले भने सहरियाहरूको रोजाइ पनि दोहोरी बनेको छ।” सहरबजार क्षेत्रमा खुलेका दोहोरी रेस्टुराँका कारण पनि यसप्रति मान्छेहरूको चासो बढेको उनको तर्क छ।\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"background-color: white; border: 0px; color: #444444; font-family: Ubuntu; font-size: 15px; line-height: 1.7em; margin-bottom: 1em; padding: 0px; text-align: justify; vertical-align: baseline;\"\u003Eपछिल्ला दिनमा राजु परियार, शर्मिला गुरुङ, विमाकुमारी दुरा, प्रजापति पराजुली, सुनिता दुलाल, मिलन लामा र रामजी खाँडजस्ता चर्चित गायक\/गायिका नाम चलेका लोकदोहोरी कलाकारहरू हुन्। अहिले सबैजसो एफएम रेडियो र टेलिभिजनमा पनि लोकदोहोरी कार्यक्रम छन्। यसले पनि मान्छेका घरघरसम्म लोकदोहोरीलाई पुर्‍याउन सहयोग पुगेको छ।\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"background-color: white; border: 0px; color: #444444; font-family: Ubuntu; font-size: 15px; line-height: 1.7em; margin-bottom: 1em; padding: 0px; text-align: justify; vertical-align: baseline;\"\u003Eलोकदोहोरी गीतमा अश्लीलता भित्रिएको आरोप पनि लाग्ने गरेको छ। इमेज टेलिभिजनमा नौ वर्षदेखि लोकदोहोरीसम्बन्धी ‘उकाली ओराली’ कार्यक्रम सञ्चालन गर्दै आएकी गायिका अनुशा पौडेल पछिल्लो समय अन्य क्षेत्रजस्तै लोकदोहोरी क्षेत्रमा अश्लीलता नभएर ‘ग्ल्यामर’ भित्रिएको दाबी गर्छिन्। भन्छिन्, “समाजमा ग्ल्यामर रुचाउने पुस्ता पनि छ। त्यसलाई पनि ध्यान दिनुपर्‍यो नि !” कुनै बेलाका चर्चित लोकदोहोरी गायक बमबहादुर कार्की विगत र वर्तमानको लोकदोहोरीमा अन्तर देखिएको दाबी गर्छन्। “पहिला गाउँ-गाउँमा गएर शब्द खोज्ने काम हुन्थ्यो, अहिले कोठामै बसेर शब्द खोज्ने काम गरिन्छ,” ०४० सालदेखि लोकदोहोरीमा संलग्न कार्की भन्छन्, “त्यही भएर लोकदोहोरी क्षेत्रमा टिकाउभन्दा पनि बिकाउपन बढेको छ।” दोहोरीलाई जीवन्त राख्न अझै पनि मिहिनेत गर्न नयाँ गायक\/गायिकालाई सुझाव दिन्छन् उनी।\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"background-color: white; border: 0px; color: #444444; font-family: Ubuntu; font-size: 15px; line-height: 1.7em; margin-bottom: 1em; padding: 0px; text-align: justify; vertical-align: baseline;\"\u003Eदोहोरी क्षेत्रमा गायकको संख्या बढे पनि गुणस्तर खस्किँदै गएकामा अहिले चर्चामा रहेका कतिपय कलाकार पनि चिन्तामा छन्। “गुणात्मकतामा भने कमी छ,” गायक खड्क गर्बुजा भन्छन्, “लोकदोहोरी क्षेत्र पहिलाभन्दा अहिले लोकपि्रय बन्दै गएको हो तर त्यो अनुपातमा राम्रा र स्तरीय गीतहरू तयार हुन सकेका छैनन्।” अहिले दर्शक\/श्रोताले पनि भावना, माया प्रेममा बगेका शब्दसहितका गीत बढी रुचाउने गरेको गायक-गायिकाको अनुभव छ।\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"background-color: white; border: 0px; color: #444444; font-family: Ubuntu; font-size: 15px; line-height: 1.7em; margin-bottom: 1em; padding: 0px; text-align: justify; vertical-align: baseline;\"\u003Eलोकदोहोरी क्षेत्रको व्यवसायीकरण गर्ने पुस्ताका कतिपय स्रष्टा हराउँदै गए पनि नयाँ स्रष्टाले दोहोरी क्षेत्र धान्दै आएका छन्। एकताका दोहोरी क्षेत्रमा एकछत्र राज गरेका दोहोरी गायक प्रेमराजा महत र सावित्री साहको अहिले अत्तोपत्तो छैन। महत र साह अमेरिकामा छन्। बमबहादुर कार्की भने अहिले निष्त्रिmयजस्तो देखिएका छन्। कुमार बस्नेत, राम थापा, धर्मराज थापा, मीरा रानामगर, कोमल वली, खड्ग गर्बुजा, हरिदेवी कोइराला, कृष्ण थापा, नारायण रायमाझी, इन्द्र जीसी, विमल डाँगी र रामप्रसाद खनाल दोहोरीमा कहलिएका नाम हुन्। तर, पछिल्लो समय दोहोरी क्षेत्रको मलजल गर्ने काम भने नयाँ पुस्ताले गरेको छ। “पुराना स्रष्टाले हामीलाई बाटो देखाएर जानुभयो,” लोकदोहोरी प्रतिष्ठानका अध्यक्ष एवं गायक पुरुषोत्तम न्यौपाने भन्छन्, “यसको रक्षा गर्ने काम नयाँँ पिढीले गरेका छौँ।”\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"background-color: white; border: 0px; color: #444444; font-family: Ubuntu; font-size: 15px; line-height: 1.7em; margin-bottom: 1em; padding: 0px; text-align: justify; vertical-align: baseline;\"\u003Eजे भए पनि सहरदेखि गाउँसम्म लोकदोहोरी गीत घन्केका छन्। धेरथोर लोकदोहोरीका नाममा रेस्टुराँ व्यवसाय पनि चलेको छ। लोकदोहोरीको उत्पादन र बिक्री-वितरणलाई व्यवस्थित बनाउन सकियो भने कलाकारहरू यसैमा ढुक्क भएर लाग्ने अवस्था तयार हुने थियो। सरोकारवालाहरूले यतातिर ध्यान दिने हो कि !\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"background-color: white; border: 0px; color: #444444; font-family: Ubuntu; font-size: 15px; line-height: 1.7em; margin-bottom: 1em; padding: 0px; text-align: justify; vertical-align: baseline;\"\u003E\u003Cstrong style=\"border: 0px; margin: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;\"\u003Eपाइरेसीको पीडा\u003C\/strong\u003E\u003Cspan style=\"border: 0px; line-height: 1.5em; margin: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;\"\u003Eगीत-संगीतको अवैध रूपमा खरिद-बिक्री गर्नुलाई सामान्यतया पाइरेसी भनिन्छ। यस्तो समस्या सांगीतिक क्षेत्रमा व्याप्त छ। उत्पादन भएका गीति एल्बमहरूको नक्कली प्रति तयार पारी बजारमा लैजाने र किनबेच गर्ने खराब प्रचलनले गायक-गायिका तथा उत्पादकहरूलाई घाटा परिरहेको छ। त्यसैले विभिन्न कार्यक्रममा गाएर पाएको पारिश्रमिकबाट मात्र जीवन गुजारा गर्न बाध्य भएको गुनासो कलाकारको छ।\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"background-color: white; border: 0px; color: #444444; font-family: Ubuntu; font-size: 15px; line-height: 1.7em; margin-bottom: 1em; padding: 0px; text-align: justify; vertical-align: baseline;\"\u003Eजथाभावी रूपमा गीतहरूको चोरी गरेर बिक्री हुने गरेकाले गायक\/गायिकाको एल्बम बिक्री हुन छाडेको छ। यसै कारण पनि कतिपय चर्चित गायक\/गायिकाले पछिल्ला दिनमा कमैले मात्र आफ्नो एकल एल्बम सार्वजनिक गर्ने गरेका छन्। सरकारले चासो दिएमा यो समस्या नियन्त्रण हुने र आफूहरूको रोजीरोटी दह्रो बन्न्ो गायक शंकरविरही गुरुङ बताउँछन्।\u003C\/div\u003E"},"link":[{"rel":"edit","type":"application/atom+xml","href":"http:\/\/www.blogger.com\/feeds\/2915365134357757806\/posts\/default\/6589681422346423892"},{"rel":"self","type":"application/atom+xml","href":"http:\/\/www.blogger.com\/feeds\/2915365134357757806\/posts\/default\/6589681422346423892"},{"rel":"alternate","type":"text/html","href":"http:\/\/www.dipendrathing.com.np\/2014\/04\/blog-post_11.html","title":"दाग लाग्यो दोहोरीमा"}],"author":[{"name":{"$t":"Reason kc"},"uri":{"$t":"https:\/\/plus.google.com\/111795355123526000306"},"email":{"$t":"noreply@blogger.com"},"gd$image":{"rel":"http://schemas.google.com/g/2005#thumbnail","width":"16","height":"16","src":"https:\/\/img1.blogblog.com\/img\/b16-rounded.gif"}}]},{"id":{"$t":"tag:blogger.com,1999:blog-2915365134357757806.post-5316091020118542338"},"published":{"$t":"2014-04-11T08:33:00.000-07:00"},"updated":{"$t":"2014-08-12T01:23:44.653-07:00"},"category":[{"scheme":"http://www.blogger.com/atom/ns#","term":"Lekh - Lok"}],"title":{"type":"text","$t":"खेली गीत र रोइला गीतका भिन्नता"},"content":{"type":"html","$t":"\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E- तुलसी प्रवास \u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E\u003Cbr \/\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoListParagraphCxSpFirst\" style=\"text-align: justify; text-indent: -0.25in;\"\u003E\u003C!--[if !supportLists]--\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E\u003Cspan lang=\"AR-SA\" style=\"mso-ansi-font-size: 9.0pt; mso-fareast-font-family: Mangal;\"\u003E१.\u0026nbsp; \u0026nbsp; \u003C\/span\u003Eपृष्ठभूमि\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoListParagraphCxSpLast\" style=\"text-align: justify; text-indent: -0.25in;\"\u003E\u003C!--[if !supportLists]--\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E\u003Cspan lang=\"AR-SA\" style=\"mso-ansi-font-size: 9.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin; mso-bidi-font-family: \u0026quot;Times New Roman\u0026quot;; mso-bidi-theme-font: minor-bidi; mso-fareast-font-family: \u0026quot;Times New Roman\u0026quot;; mso-fareast-theme-font: minor-bidi; mso-hansi-font-family: Calibri; mso-hansi-theme-font: minor-latin;\"\u003E२\u0026nbsp; \u0026nbsp;\u0026nbsp;\u003C\/span\u003Eखेली गीत र रोइला गीत नेपाली लोक गीतका भिन्न भिन्न प्रकार हुन् । यी गीतहरूको व्युत्पत्ति, परिभाषा, संरचना, लय\/छन्द, गायन स्थल, गायन अवसर, गाउने जाति आदिमा धेरै नै भिन्नता पाइन्छ । लोकमा गएर अनुसन्धान गरिएका तथ्यहरूले यस कुराको पुष्टि गर्दछन् । खेली र रोइला गीतको सम्बन्धमा अग्रज लेखक तथा अनुसन्धानकर्ताहरूका विचारमा एकरुपता पाइदैन । पुस्तकहरूमा पनि अन्योलपूर्ण रुपमा यी गीतहरूलाई प्रस्तुत गरिएको छ । यी गीतलाई यहाँ लोककै बोली अनुसार नामकरण गर्दै तिनीहरूको व्युत्पत्ति, परिभाषा, प्रकार, संरचना, लय\u00F7छन्द, गायन स्थल, गायन अवसर, गाउने जातिका आधारमा तथ्यपूर्ण उदाहरण सहित तिनका बीचको भिन्नता पहिल्याएर विश्लेषण गरी निष्कर्ष निकाल्ने काम गरिएको छ । \u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E२. खेली गीत\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E‘खेली गीत’ नेपाली लोकगीतको एउटा महत्वपूर्ण प्रकार हो । ‘खेली’ शब्दको व्युत्पत्ति खोज्दै गयो भने ‘खेल’ मूल शब्दमा ‘ई’ प्रत्यय लागेर ‘खेली’ बनेको हो (न्यौपाने, २०६६ ः १२४) । तर लोकगीतका सन्दर्भमा भने यसको अर्थ ‘नेपाली लोकगीतको एक प्रकार’ भन्ने बुझिन्छ । हाँसखेलका रूपमा व्यक्त हुने अर्थात् कुनै पूजा–आजा, रोदी आदिमा युवायुवतीहरू जम्मा भएर व्यक्त गर्ने सरस र प्रेमपूर्ण अभिव्यक्तिलाई खेली भनिन्छ । यो गीत कहिले भजन बनेर, कहिले प्रेमगीत बनेर त कहिले चुड्का बनेर नेपाली समाजमा गुञ्जिँदै आएको छ (प्रवास, २०६९ ः १)। यस खेली गीतलाई विभिन्न विद्वान् तथा अनुसन्धानकर्ताहरूले आ—आफ्नै तरिकाले खेली, ख्याली, आँधीखोले भाका, रोइला, चुड्का, लोइरो गीत, तीन ठ्याके गीत आदि नामले पुकारेको पाइन्छ । वृहत् नेपाली शब्दकोशमा ‘खेली’ नभएर ‘ख्याली’ शब्दलाई खेलीको अर्थमा अथ्र्याइएको छ । जसको अर्थ (१) विशेष चाडपर्व वा पूजाआजामा खैँजडी मजुरा आदि बजाउँदै गाइने लोकगीत, चुड्का (२) तन्नेरी, तरुनी भेला भई गाइने एक प्रकारको जुवारी (३) खूब ख्याल, ठट्टा गर्ने स्वभावको, ठट्यौलो (पोखरेल (नि.), २०४० ः ३१४) । खेली लगायतका लोकगीतहरूलाई पहिले पहिले एक प्रकारको खेलको रूपमा लिइने चलन पनि थियो । जहाँ जीतहारको सवाल हुन्छ त्यसलाई खेल मान्न सकिन्छ । भनिन्छ, खेली गीतको जुहारी अथवा दोहोरी यस्तो घम्साघम्सीले चल्थ्यो कि सात दिन सात रातसम्म जीतहारको टुङ्गो लाग्दैनथ्यो र जित्नेले बिहे गरेरै लाने वा जानेसम्म हुन्थ्यो । त्यसरी ख्याल ख्यालैमा हँस्यौली–ठट्यौली पाराले पनि निकै समय गाइने हँुदा पनि यसलाई खेली भनिएको कुरामा सहमत हुन सकिन्छ । \u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eखेली गीतलाई विभिन्न विद्वान् एवम् अनुसन्धानकर्ताहरूले आ–आफ्नै प्रकारले परिभाषा दिने काम गरेका छन् । यसलाई कसैले खेली, कसैले रोइला, कसैले ख्याली आदि आदि भनेर चिनाएका छन् । त्यसमध्ये केही प्रमुख परिभाषाहरू यसप्रकार छन् ः\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E(१) खेलका रूपमा ख्यालख्यालमै गाइने गीत खेली हो ।\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E(न्यौपाने, २०६६ः १२४)\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E(२) ख्याल ठट्टा र हाँसखेलका रूपमा रमाउँदै गाइने सदाकालिक लोकगीतलाई ख्याली (खेली) भनिन्छ ।\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E(लामिछाने, २०६८ ः ८१) \u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E(३)\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp; हाँसखेलका रूपमा व्यक्त हुने युवायुवतीहरूको सरस र प्रेमपूर्ण अभिव्यक्तिलाई ख्याली भनिन्छ ।\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E(बन्धु, २०५८ः १३०)\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E(४) ख्यालीको सामान्य अर्थ हो –हाँसखेल, प्रेममा जाली कुरा गर्ने र रसरङ्ग उब्जाउने हँसिलो ठटेउलो व्यक्ति । तर यहाँ लोकगीतको चर्चा प्रसङ्गमा ख्यालीको मतलव हो बाह्रमासे लोकगीतको कुनै प्रसिद्ध भाका ।\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E(थापा र सुवेदी, २०४१ ः १०१)\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eमाथिका परिभाषामा खेली गीतलाई कसैले ख्याली भनेर त कसैले खेली नै भनेर चिनाउने प्रयास गरेको भेटिन्छ । यो गीत हाँस खेलका रुपमा, ठट्यौलो पारामा र ख्यालख्यालमा गाइन्छ भन्ने कुरामा विद्वान्हरू एकमत भएको पाइन्छ । सबै विद्वानहरूका परिभाषाहरूलाई हेर्दा निष्कर्षमा खेली गीतको परिभाषा यस प्रकार उल्लेख गर्न सकिन्छ ः खेलका रुपमा वा ख्यालख्यालमा गाइने मनोरञ्जनमुलक एवम् भक्तिपरक बााह्रमासे गीत खेली गीत हो ।\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E\u003Cbr \/\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eबाहुन, क्षेत्री, नेवार, ठकुरी, गन्धर्व, जोगी जस्ता हिन्दू समुदायमा रामायण, महाभारत, कृष्णचरित्रका भक्तिभावपूर्ण तथा जीवन र जगतका विविध पक्षका प्रेमभाव, करुणाभाव, हास्य–व्यङ्ग्यभाव र शृङ्गारिक विषयमा छक्क्याउँदै जिस्क्याउँदै गाइने खेली गीत प्रचलित छ । च्वास्स मनलाई छुने यस्ता गीतहरू सहज, सरल हुनुको साथै भाव र लयमा मार्मिकता र विविधता पाइन्छ (क्षेत्री, २०६९ ः २ । \u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eखेली गीतको गायन स्थल मन्दिर, घरको आँगन, पिँढी मझेरी र पाखा पखेरा, चौतारी अनि खरबारी हुन् । यस गीतलाई भजनको रुपमा गाउँदा प्रायः मन्दिरमा गाइन्छ । त्यसका साथै पूजा आजाको समयमा घरमै पनि खेली भजन गाउने चलन छ । नेपाली समाजमा पूजाआजा गरिसकेपछि पहिला आरती गर्ने त्यसपछि भजन गाउने र जब रात छिप्पिदै जान्छ, बुढापाकाहरू ओच्छ्यानतिर लाग्छन् भने त्यहाँ रहेका युवा युवतीहरू दोहोरीमा रमाउन थाल्छन् । यस गीतलाई महिला र पुरुष दुवैले एकल वा संयुक्त रुपमा जसरी पनि गाउन सक्छन् । \u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eखेली गीत भगवानको भक्ति, गुणगान गरेर गाएमा खेली भजन, माया प्रेम र दोहोरीको रुपमा गाएमा खेली गीत र चुड्का भट्याएर गाएमा खेली चुड्का गरी तीन प्रकारका हुन्छन् (प्रवास, २०६८ ः ३–४) । उनीहरू दोहोरीमा रमाउने, एक प्रकारको हारजीत हुने खेल खेल्ने भएकोले र ख्यालठट्टा गर्दै रमाइलोसँग गाउने भएकोले पनि यी गीतहरूलाई खेली भनिएको हो । यसका साथै खेली गीत वन, चौतारी, पाखा पखेरा र खरबारीहरूमा पनि गाउने गर्दछन् । यसमा नृत्यको अनिवार्यता हुँदैन । यो गीत विभिन्न लयमा गाइन्छ । यो गीत जहाँकहीँ, जो कसैले, जुनसुकै बेला गाउन वा नाच्न सकिने बाह्रमासे गीत हो । यसमा खासगरी खँैजडी र मुजुरा बाजाको प्रयोग हुने गर्दथ्यो तर अहिले आएर मादल, मुजुरा र बाँसुरी जस्ता लोकबाजाहरूको पनि प्रयोग गरिन्छ । बाजा, गीत, सङ्गीत र नाचको तालमेल भएमा खेली यस्तो झ्याम्झ्याम्तीको हुन्छ कि रसिलो पाराले गाउने, चिच्याउने (हुटिङ गनर्)े र भुरुङ झैँ फन्फनी घुमेर नाच्ने तथा ती सबै कुरा हेर्न जम्मा हुनेलाई समेत छुन्छ, आनन्द आउँछ । \u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eखेली गीतहरू ठाउँ र परिवेशअनुसार फरक फरक संरचनाका हुन्छन् । यस्ता गीतमा यति सहजता छ कि आफूलाई जसरी सजिलो हुन्छ त्यसरी नै गाउन सकिन्छ । दुई पंक्ति, तीन पंक्ति, एकोहोरी, दोहोरी जसरी पनि यसलाई गाउन सकिन्छ । खेली गीतको आफ्नै निश्चित संरचना छ जुन अन्य कुनै पनि गीतमा पाइदैन । यसमा अक्षर गणना गरेर गाइन्छ । कहिलेकाँिह लय र भाव मिलाउने क्रममा संरचना भङ्ग भए पनि खेली गीतको संरचना प्रायः ६, ७, ७ अक्षर गरी कुल २० अक्षरमा समेटिएको हुन्छ । जस्तै ः \u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eपानी नलाउनाले (६)\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eबाँझै रह्यो खेत् पनि (७)\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eहुनै छाड्यो भेट् पनि (७) \u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E\u003Cbr \/\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eहुनि थियो भेट (६)\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eबेँसी मकै छरे त (७)\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eआउनी जानि गरे त (७)\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eयसरी हेर्दा खेलीगीतमा पहिलो पंक्तिमा छ अक्षर र दोस्रो, तेस्रोमा सात– सात अक्षर संरचना रहेको भेटिन्छ । दुई पंक्तियुक्त खेलीमा भने ६ र ७ गरी १३ अक्षरको संरचना रहेको हुन्छ । खेली कुनै बाध्यात्मक शाष्त्रीय संरचनाले जकडिएको गीत नभई मानव हृदयको स्व—स्फूर्त अभिव्यक्ति हो । गाउँदै जाँदा मानिसलाई जसरी सहज हुन्छ त्यसरी नै यसलाई गाउने गरिन्छ । त्यसैगरी खेलीको लयमा पनि एकरूपता छैन । ठाउँ—ठाउँमा फरक– फरक तरिकाले फरक–फरक लयमा खेली गीत गाइन्छ । यस गीतको लय लोक लय नेै हो । यसलाई लामो सुर निकालेर फलाक्दै पनि गाउने चलन छ । जस्तै ः\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eए.............\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eजाऊँ जाऊँ लाग्यो\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E(गोसाईँकुण्ड तिरिथ)२\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eयसरी गीत सुरु गर्नुृभन्दा अगाडि लामो सुरमा ए...... भनी बल्ल गीत निकाल्ने र त्यसलाई ४—५पटकसम्म गाउने चलन छ । खैँजडी, मुजुराको तालमा यसलाई कहिले छिटो र कहिले ढिलो गरी गाइन्छ भने विना बाजा वन, पाखा, चौतारो, मेलापातमा पनि यसलाई गाउन सकिन्छ । ठाउँ अनुसार यसको लय फरक—फरक भएको पाइन्छ । खेली गीतको लयको गतिलाई यसप्रकार देखाउन सकिन्छ ः\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E\u003Cbr \/\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E\u003Cbr \/\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E१ २ ३ ४ ५ ६\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eऔँ ठी लै जाऊ चि नो  सामान्य गति\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp; \u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E\u003Cbr \/\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E१ २ ३ ४ ५ ६ ७\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eरु माल् लै जाऊ धु न लाई\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp;  सामान्य हुँदै दू्रत गति\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E\u003Cbr \/\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E१ २ ३ ४ ५ ६ ७\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eस म झे र रु न लाई\u0026nbsp;\u0026nbsp;  दू्रत गति\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eमाथिको उदाहरणमा पहिलो हरफमा छ अक्षरसहितको सामान्य गति, दोस्रोमा सात अक्षरसहितको सामान्य हुँदै द्रूत गति र तेस्रोमा सात अक्षरसहितको द्रुत गति \u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eपाइन्छ ।\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E३. रोइला गीत\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eरोइला गीत रोदनसँग नजिक रहेको गीत हो । यसको व्युत्पत्ति रुवाइंला. रोइला हो । यस्तै कसैले रोइ लाग् भन्दा भन्दै रोइला भएको हो भन्छन् । ‘रोइला’ शब्दले व्यक्त गर्ने अर्थ पनि रुवाइ वा रोदन जस्तो लाग्ने भएकोले यस्तो व्युत्पत्तिगत अर्थ लगाउन सकिन्छ । रोइलाले एउटा छुट्टै खालको करुण रसप्रधान गीतलाई बुझाउँछ जुन बिलम्बित लयमा गाइन्छ । यो गीत विशेषतः थकाली जातिमा प्रचलित छ । उनीहरूले मृत्यु संस्कारमा रोइला गाउँछन् । त्यसैगरी मगरहरूको गोपीचन लोकनाटक र गुरुङ् जातिको सतीघाटुमा पनि रोदनायुक्त गीत पाइने भएकाले त्यसलाई पनि रोइला भन्न सकिन्छ । थकाली, शेरचन, भट्टचन, गौचन, तुलाचन आदिले घाटुलाई रैला वा रोइला भनेर मृतकको सम्झनामा तिनका सुकर्महरूको उल्लेख गर्दै भट्याएर रुने गर्दछन् (खत्री, २०५८ ः४० ) । यसरी रोइला गीत गुरुङ् मगर र थकाली जातिले मृतकको सम्झनामा भट्याएर रुँदै गाउने एकप्रकारको रोदनयुक्त गीत भनेर परिभाषित गर्न सान्दर्भिक देखिएको छ । \u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eथकाली जातिले आफ्नै परम्परा बमोजिमको मृत्युसंस्कार गर्दछन् । उनीहरूको मृत्युसंस्कारमा कोही आफन्तको मृत्यु हुँदा अनिवार्य रूपमा फलाक्दै रुनुपर्ने हुन्छ । यदि स्वाभाविक मृत्युमा कसैलाई रुन नआए पनि छोरीचेलीलाई बोलाएर उनीहरूलाई अनिवार्य रुवाउने गर्छन् । यसरी रुन लगाउँदा उनीहरू आफ्ना छोरी चेलीलाई ‘‘रोइ लाग् रोइ लाग्’’ भन्दै रुन लगाउँछन् । त्यही रोइ लाग् भन्ने पदावली पछि गएर ‘रोइला’ शब्दमा रुपान्तरित भएको हो । मृत्यु हुने मानिसको गुण र विगत सम्झेर फलाक्दै लयमा छोरीचेलीहरू रुँदा त्यहाँ उपस्थित अन्य मानिसहरू पनि नरोइ रहन सक्दैनन् । त्यति बेला त्यो ठाउँ साँच्चैको रुवावासीमय हुन्छ । यही लय मिलाएर अनिवार्य रुनैपर्ने संस्कृतिलाई थकालीहरू रोइला भन्छन् । थाकखोलाबाट आएर अहिले बाग्लुङ् बजारमा होटल व्यवसाय गर्दै आएका सोमु हिराचन भन्छन् – ‘‘रोइला हामी थकाली जातिको मौलिक संस्कृति हो । मान्छे मर्दा त जो पनि रुन्छ तर यसरी लयमा फलाक्दै अनिवार्य रुनैपर्ने संस्कृति भने थकालीहरूमा मात्रै छ’’ (सोमु हिराचनसँगको प्रत्यक्ष कुराकानीमा आधारित) । यसैक्रममा रोइला भनेर त अर्कै गीतहरूलाई भन्छन् नि भनेर प्रश्न गर्दा उनी भन्छन्– ‘‘वास्तवमा रोइला हाम्रो जातिको रुने संस्कृति हो । यसलाई कसरी गीत भनेर रमाइलोमा गाउन थालेका हुन् त्यो मलाई थाहा छैन ।’’\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eयसै सन्दर्भमा मिति २०६९ साल चैत्र ३१ गतेका दिन पोखरा नदीपुरस्थित थकाली सेवा समाजको समाजघरमा स्वर्गीय सुकदेवी शेरचनको मृत्यु संस्कार गरिरहेको अवस्थामा त्यहाँ गई हेर्दा मृत्यु भएको तीन दिनबाट छोरी चेलीहरू आउने क्रम सुरु हुने र सँगसँगै लयमा फलाक्दै रुने गरेको र त्यसलाई उनीहरू रोइला नै भन्ने गरेको कुरा त्यस संस्कारमा रुनेमध्येकी एकजना राजकुमारी गौचन बताउँछिन् । उनले उक्त मृत्युसंस्कारमा फलाकेको रोइलाको केही अंश यसप्रकार छ ः\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eहे आमा हो.....हो....हो.....\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eसबैलाई छोडी हो.....हो....हो.....\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eजानुभयो हो.....हो....हो.....\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eहे आमा हो.....हो....हो.....\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eसबैलाई आसिक दिनुस् हो.....हो....हो.....\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eहे आम्मा हो.....हो....हो.....\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eयहीँ बसी आम्मा हो.....हो....हो.....\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eआसिक दिनुस् आम्मा हो.....हो....हो.....\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eआसिक दिए आसिक लाग्छ \u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eहे आम्मा हो.....हो....हो.....\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E(राजकुमारी गौचन र अन्य)\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eमाथिको रोइला गीतमा एकजना महिलाले फलाकेकी थिइन् भने अन्य उपस्थित महिलाहरूले उनको फलाकोमा साथ दिइरहेका थिए । अर्कोतर्फ लामाले ढ्याङ्ग्रो बजाउँदै मन्त्र गीत गाइरहेका थिए । यसरी सबैजना रुँदै गाउँदै गर्दा त्यहाँ उपस्थित अन्य व्यक्ति पनि रोइरहेका थिए । त्यहाँ एक प्रकारको रुवावासीमय वातावरण सिर्जना भएको थियो । यो गीत विशेष गरी महिलाहरूले गाउँछन् । पहिले एकजनाले फलाक्ने र पछि अरुले त्यसमा साथ दिँदै सबैजना रुने गर्दछन् । मृत्यु संस्कारको अवसरमा किरिया बसेको स्थानमा भेट्न आउने छोरी चेलीहरू यस्तो रोदन निकाल्छन् । यस प्रकारको रोइलामा कुनै निश्चित अक्षर संरचना भेटिदैन । यो लयात्मक हुन्छ । थकालीहरू भन्छन्, यस्तो रुने संस्कार अहिले आएर हराउँदै गएको छ । पहिला पहिला त रुने प्रतिस्पर्धा नै हुन्थ्यो । को राम्रो रुने भनेर उनीहरू प्रतिस्पर्धा नै गर्ने गर्थे । आजभोलि त आधुनिकतासँगै यो हराउँदै छ । \u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eरोइला गीत मूलतः थकाली समुदायको मौलिक संस्कृति भए पनि मगर तथा कतै कतै गुरुङ समुदायमा पनि यो गीत प्रचलित छ । मगर समुदायको अध्ययन गरेर डा.कुसुमाकर न्यौपानेले प्रस्तुत गरेको गोपीचन लोकनाटककोे रोदना पनि एक प्रकारको रोइला गीत हो जसको नमुना यस्तो छ ः–\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eरानी ः सोना हो रे सोना हो रे, पञ्च भेदी लोक\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eराजाज्यू त सोरगे पो भए ...\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eजनता ः सोना हो सोना हो रे, रानी ज्यूलाई रोदना वैराग\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eकाँकरीको चिरो जैसो थियो हाम्रो राजा\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eअब त सोरगे पो भयो । (न्यौपाने, २०६५ ः ५९)\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eगोपीचन लोकनाटकमा राजा मणीचनको मृत्यु भएपछि रानी मैनावती शोकाकूल स्थितिमा अफालिँदै यस खालको गीत गाउँछिन् । रुँदै र फलाक्दै गाइने रोदना भएकोले यसप्रकारको गीतलाई रोइला अन्तर्गत राखेर अध्ययन गर्न सकिन्छ । \u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eत्यसैगरी घाटुगीत र नाचमा जीवनको अस्तित्व, जन्मेदेखि मर्ने बेलासम्मका सम्पूर्ण कार्यको झझल्को हुनुपर्दछ भन्ने मान्यताअनुरुप घाँस काट्ने, रोपाइँ गर्ने, माछा मार्ने, ढुङ्गा काट्ने, विवाह गर्ने, सिकार खेल्ने , लडार्इँ गर्ने, मर्ने, सती जाने आदि विविध पक्षको चित्रण पाइन्छ । बाग्लुङ गलकोट क्षेत्रमा प्रचलित घाटुनाच सतीघाटुसँग सम्बन्धित भएको हुँदा राजा प्रश्रामुले रुकुम–पर्वत राजासँगको युद्धमा जीवनलीला समाप्त गरेको प्रसङ्ग पाइन्छ । यसै दुःखद घटनामा चारवटी रानी सती गएका थिए भन्ने ऐतिहासिक प्रसङ्गलाई आधार मानेर गाउने नाच्ने गरिन्छ । यसरी रुँदै नाच्ने सतीघाटुलाई उनीहरू रैला वा रोइला भन्ने गर्दछन् (खत्री, २०५८ ः४० ) । जस्तै एक उदाहरण ः\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eसुन–सुन धाइआमा सुन–सुन धाइआमा !\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eहाम्रा बाला कृष्णलाई तिमरे पिछा है ।\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eभोक लागे बाललाई भात खुवाइ दे,\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eतिरखै लागे बाललाई पानी खुवाइ दे \u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eहामी जान्छौँ स्वामीजीको सती, जाती चिनिदेऊ,\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eहामी जान्छौँ स्वामीजीको सती, सोलै चिनिदेऊ ।\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eपाँचै लोक जम्मा भई सर्दाम जुटाइदेऊ,\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eउलेनीको झुलै पारी आगो सल्काइदेऊ ।\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E(खत्री, २०५८ ः४२ )\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eराजा प्रश्रामु लडाइँमा वाण लागेर मरेपछि उनका चारवटी रानी सती जान लाग्दा गाएको गीतको नमूना हो यो । यहाँ चारवटी रानीले आफ्नो छोरा बालकृष्णलाई धाई आमाको जिम्मा लगाएर सती जान लागेको दृश्यलाई गीतमा देखाउने प्रयास गरिएको छ । रानीहरू रुँदै यस्तो गीत गाउँछन् । त्यसैले उनीहरू यस्ता गीतलाई रैला वा रोइला भन्ने गर्दछन् ।\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E४. खेली गीत र रोइला गीत बीचको अन्तर\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eथकाली जातिको मृत्युसंस्कारको प्रत्यक्ष अवलोकन, घाटु नाच र गीतसँग सम्बन्धित सामग्रीहरूको अध्ययन र खेली गीतका गायक गायिकाहरू र थकाली समुदायका मानसिहरूसँगको प्रत्यक्ष भेटघाटका आधारमा खेली गीत र रोइला गीत अलग–अलग प्रकृतिका गीत हुन् भन्ने कुरा प्रमाणित हुन्छ । त्यही प्रमाणका आधारमा खेली गीत र रोइला गीतका भिन्नतालाई यसप्रकार देखाउन सकिन्छ ः\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eखेली गीत रोइला गीत\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E१. ख्यालख्यालमा, खेल्दै गाइन्छ ।\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp; मृत्युसंस्कारमा रुँदै गाइन्छ ।\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E२.मनोरन्जनसँग सम्बन्धित छ । रुवाइ वा शोकसँग सम्बन्धित छ ।\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E३.ब्राह्मण, क्षेत्री समुदायमा विशेष प्रचलित छ ।\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp; थकाली समुदाय र कतै कतै मगर, गुरुङ समुदायमा पनि प्रचलित छ ।\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E४. भजन, गीत र चुड्काका रूपमा गाउन सकिन्छ ।\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp; रुवाइसँग सम्बन्धित भएकाले खेलीको जस्तो निश्चित संरचना हुँदैन । \u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E५. एकोहोरी र दोहोरी दुवै रूपमा गाउन सकिन्छ ।\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp; एकोहोरो फलाक्दै रुँदै गाइन्छ ।\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E६. महिला, पुरुष दुवैले गाउन सक्छन् ।\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp; महिलाले सुरु गरेर पुरुषलाई समेत रुवाउँछन् ।\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E७. जुनसुकैबेला पनि गाउन सकिन्छ ।\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eमृत्युसंस्कारमा मात्र गाइन्छ ।\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E\u003Cbr \/\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E\u003Cbr \/\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E४. निष्कर्ष \u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eनेपाली लोकगीतको इतिहासमा\u0026nbsp;  देखा परेका खेली गीत र रोइला गीत के हुन् र तिनका बीचमा के भिन्नता छ भनी पहिल्याउनका निम्ति स्थलगत अध्ययन र पुस्तकालयीय अध्ययन पद्धति अपनाई तयार पारिएको यस गोष्ठीपत्रको निष्कर्ष यहाँ प्रस्तुत गरिएको छ ।\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eख्याल ख्यालमा, सजिलै, सहज रूपमा गाइने बाह्रमासे गीत खेली गीत हो । यसलाई कतिपय ठाउँमा ख्याली पनि भनिएको पाइएको छ । यसमा गायनका साथसाथै वाद्यवादन र नृत्यको पनि भूमिका हुन्छ । यसका आफ्नै प्रकारका निश्चित लय, संरचना छन् । विशेष गरी ब्राह्मण तथा क्षेत्री जातिमा प्रचलित यो गीत भजन र चुड्काको रूपमा समेत गाइन्छ । जसले पनि जुनसुकै समयमा गाउन सकिने यो गीत नेपालको पश्चिमाञ्चल विकासक्षेत्रका कास्की, स्याङ्जा, पाल्पा, पर्वत, गुल्मी, तनहुँ र नवलपरासी जिल्लामा बढी प्रचलित छ । \u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eरोइला गीत मृत्युसंस्कारमा रुँदै गाइने संस्कार गीत हो । नेपालका थकाली जातिमा बढी प्रचलित यो गीत मगर र गुरुङ समुदायमा पनि गाइन्छ । यो गीत शोकसँग सम्बन्धित छ । यसलाई एकोहोरो फलाक्दै गाइन्छ । थकाली समुदायको मृत्युसंस्कार, मगर समुदायको गोपीचन लोक नाटक र गुरुङ समुदायको सती घाटुमा रोइला गीत गाइन्छ । यस गीतमा बाजाको प्रयोग नभए पनि पृष्ठभूमिमा संगीत बजेको सुनिन्छ । यस गीतको कुनै निश्चित संरचना नभए पनि लयात्मक रूपमा फलाकेर गाइन्छ । नेपालका कास्की, तनहुँ, बाग्लुङ, म्याग्दी, मुस्ताङ आदि जिल्लामा यो गीत गाइन्छ ।\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eयिनै भिन्नता भएका कारणले खेली गीत र रोइला गीत नेपाली लोक गीतका भिन्न विधा हुन् । नेपाली लोक गीतमा यी दुवै गीतका आ–आफ्नै विशेषता रहेका छन् । यी दुवै गीतले फरक –फरक महत्व बोकेका छन् । विभिन्न लेखक तथा अग्रज अनुसन्धानकर्ताहरूले खेली गीतलाई कतै–कतै रोइला भनेर सम्बोधन गर्ने गरेको पनि पाइन्छ । हरेक शब्दमा एउटा सार्थक अर्थ रहने भएकोले खेल्दै र रमाइलो गर्दै गाइने मनोरञ्जनमुलक गीतलाई रोइला भन्दा त्यो आफैमा सार्थक रहदैन । त्यसैले खेलेर रमाइलोमा गाइने गीत खेली हुन् भने रोएर शोकमा गाइने गीत रोइला हुन् । गायक गायिकहरूसँगको प्रत्यक्ष कुराकानीबाट पनि यही तथ्य फेला पारिएको छ । जसलाई माथि प्रस्तुत गरिएका उदाहरणहरूले पुष्टि गर्दछन् । यी गीतलाई यसरी नै सम्बोधन गर्दा तथ्यपूर्ण, सान्दर्भिक र अर्थपूर्ण देखिन्छ ।\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E\u003Cbr \/\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E(लेखक नेपाली लोकगीतमा पिएच.डी. अनुसन्धानरत छन् । )\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp;\u0026nbsp; \u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E\u003Cbr \/\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eसन्दर्भ सामग्री\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eखनाल, तुलसीराम (२०६९), खेलीगीतका प्रभावक्षेत्र र लयगत विविधता(नेपाली लोकसाहित्य दोस्रो\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eराष्ट्रिय संगोष्ठीमा प्रस्तुत गोष्ठीपत्र), भैरहवा ः नेपाल प्रज्ञा प्रतिष्ठान र भैरहवा बहुमुखी क्याम्पस, भैरहवा । \u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eखत्री, देवेन्द्रबहादुर (२०५८) गलकोट खुवाक्षेत्रमा प्रचलित लोकगीतहरूको सर्वेक्षण र अध्ययन(\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eस्नातकोत्तर शोधपत्र) काठमाडौं ः नेपाली केन्द्रीय विभाग ।\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eथापा, धर्मराज र सुबेदी हंसपुरे (२०४१), नेपाली लोकगीतको विवेचना, काठमाडौँ ः पा.वि.के,\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eत्रि.वि. ।\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E......................................(२०३०), गण्डकीका सुसेली, काठमाडौँ ः ने.रा.प्र.प्र. ।\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eतिवारी शोभा (२०६०), लोकसङ्गीतार्पण, काठमाडौँ ः साझा प्रकाशन ।\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eन्यौपाने, कुसुमाकर (२०६६), पश्चिमाञ्चल क्षेत्रमा प्रचलित नेपाली लोकगीतहरूको अध्ययन(\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eविद्यावारिधी शोधपत्र) काठमाडौं ः त्रि.वि. मानविकी तथा सामाजिक शास्त्र संकाय ।\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E......................... (२०६५), गोपीचन लोकनाटक, काठमाडौं ः लेखक स्वयम् ।\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eपोखरेल, बालकृष्ण(नि.)(२०५५), नेपाली बृहत् शब्दकोश, काठमाडौं ः नेपाल राजकीय प्रज्ञा \u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eप्रतिष्ठान ।\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eप्रवास, तुलसी (२०६८), आँधीखोले लोकगीतको विश्लेषण, स्याङ्जा ः गीता खनाल ।\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E.......... (२०६८), खेलीगीतका बारेमा देखापरेका भ्रम र यथार्थको खोजी (नेपाली लोकसाहित्य राष्ट्रिय \u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eसंगोष्ठीमा प्रस्तुत गोष्ठीपत्र), पोखरा ः नेपाल प्रज्ञा प्रतिष्ठान र पृथ्वीनारायण \u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eक्याम्पस । \u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E..........तुलसीराम (२०६८), नेपाली खेलीगीतमा अलङ्कार विधान (चौथो अन्तर्राष्ट्रिय लोक वार्ता \u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eतथा संस्कृति सम्मेलनमा प्रस्तुत गोष्ठीपत्र), काठमाडौं ः नेपाली लोकवार्ता तथा संस्कृति \u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eसमाज । \u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E.................(२०७०), कथनपद्धतिका आधारमा कस्केली खेलीगीतको अध्ययन (लघु अनुसन्धान), \u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eकाठमाडौं ः नेपाली सांस्कृतिक प्रतिष्ठान ।\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eबन्धु, चुडामणि (२०५८), नेपाली लोकसाहित्य, काठमाडौँ ः एकता बुक्स ।\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eलामिछाने, कपिलदेव (२०६८), नेपाली लोकगीतको अध्ययन, काठमाडौँ ः विवेक सिर्जनशील\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eप्रकाशन ।\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eक्षेत्री, गोमबहादुर (२०६९), मौलिकताका दृष्टिबाट खेलीगीतहरूको अध्ययन (नेपाली लोकसाहित्य दोस्रो \u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eराष्ट्रिय संगोष्ठीमा प्रस्तुत गोष्ठीपत्र),भैरहवा ः नेपाल प्रज्ञा प्रतिष्ठान र भैरहवा बहुमुखी क्याम्पस । \u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E\u003Cbr \/\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv class=\"MsoNormal\" style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E(नेपाली लोकवार्ता तेस्रो राष्ट्रिय सङ्गोष्ठी (२०७० कार्तिक ४ देखि ११) धनगढीमा प्रस्तुत गोष्ठीपत्र\u003C\/span\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E)\u003C\/span\u003E\u003Cspan style=\"font-size: 9pt;\"\u003E\u003Co:p\u003E\u003C\/o:p\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E"},"link":[{"rel":"edit","type":"application/atom+xml","href":"http:\/\/www.blogger.com\/feeds\/2915365134357757806\/posts\/default\/5316091020118542338"},{"rel":"self","type":"application/atom+xml","href":"http:\/\/www.blogger.com\/feeds\/2915365134357757806\/posts\/default\/5316091020118542338"},{"rel":"alternate","type":"text/html","href":"http:\/\/www.dipendrathing.com.np\/2014\/04\/blog-post_38.html","title":"खेली गीत र रोइला गीतका भिन्नता"}],"author":[{"name":{"$t":"Reason kc"},"uri":{"$t":"https:\/\/plus.google.com\/111795355123526000306"},"email":{"$t":"noreply@blogger.com"},"gd$image":{"rel":"http://schemas.google.com/g/2005#thumbnail","width":"16","height":"16","src":"https:\/\/img1.blogblog.com\/img\/b16-rounded.gif"}}]},{"id":{"$t":"tag:blogger.com,1999:blog-2915365134357757806.post-6149698380468032937"},"published":{"$t":"2014-04-11T08:00:00.000-07:00"},"updated":{"$t":"2014-08-12T01:23:44.729-07:00"},"category":[{"scheme":"http://www.blogger.com/atom/ns#","term":"Lekh - Lok"}],"title":{"type":"text","$t":"स्याङ्जाली लोकगीत अन्तर्गत आँधीखोले लोकगीत"},"content":{"type":"html","$t":"\u003Cdiv style=\"background-color: white; border: 0px; color: #444444; font-size: 15px; line-height: 1.7em; margin-bottom: 1em; padding: 0px; text-align: justify; vertical-align: baseline;\"\u003E\u003Cb style=\"border: 0px; margin: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eतुलसी प्रवास\u003C\/span\u003E\u003C\/b\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif; line-height: 1.7em;\"\u003Eहरेक मुलुकका आ—आफ्नै संस्कृति अनुसार लोकगीतहरू हुन्छन् । नेपालका पनि पचहत्तरै जिल्लाका लोकगीतहरूको समष्टि स्वरूप नै नेपाली लोकगीतको स्वरूप हो, जसको फेद एउटै छ र इतिहास पनि । मोटामोटी रूपमा मात्र सबैतिरका लोकगीतका सामान्य विशेषताहरू बटुलेर नेपाली लोकगीतहरूको एउटा रुपरेखा तयार पारिएको छ तर विभिन्न क्षेत्रमा पाइने लोकगीतहरूको समग्र संकलन हुन भने सकेको छैन ।\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"background-color: white; border: 0px; color: #444444; font-size: 15px; line-height: 1.7em; margin-bottom: 1em; padding: 0px; text-align: justify; vertical-align: baseline;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eनेपाली लोकगीतको बीजभूमि खोज्दै जाँदा वैदिक साहित्यसम्म पुगिन्छ । उच्च धवल हिमश्रृङ्खलाले घेरिएको , हरिया पहाडहरूले भरिएको, कञ्चन जलप्रवाहका पवित्र हिमनदीहरूले नागबेली पारेर सिचिंएको यस नेपाल भूमिमा आर्यहरूको आगमन भएपश्चात् नै उनीहरूबाट यहाँका मनमोहक दृष्यावलीहरूबाट प्रभावित भई वैदिक उद्गारहरू उद्गारित भए जो लोकसाहित्यकै श्रेणीमा रहेर श्रुतिपरम्परामा हजारौं वर्ष गाइँदैं रहे । यसै परम्परासँग हाम्रो लोकगीतको ऐतिहासिक परम्परा सम्बन्धित छ । उतिबेलाको भाषा वैदिक थियो । त्यही वैदिक भाषाा संस्कृत, प्राकृत अपभ्रंश हुदैं ११औं शताब्दीसम्म आइपुग्दा विभिन्न आर्य भाषाहरूको रूपमा परिणत हुन पुग्यो जसमध्ये एउटा नेपाली हो । लोकसाहित्य पनि भाषिक अभिव्यक्ति नै भएकोले भाषामा परिर्वतन आउँदा यसमा पनि परिवर्तन आउनु स्वाभाविकै हो । माँगल आदि गीतको गायन प्रक्रिया र वैदिक ऋचाको गायन प्रक्रियामा अझै साम्यता पाइन्छ । साथै दुवैको भावभूमि पनि समान किसिमको पाइएबाट यसको ऐतिहासिकता प्रमाणित हुन्छ ।\u0026nbsp;वर्तंमान भारतको काश्मीर गडवालतिरबाट नेपाल आउने खसहरू नै नेपाली भाषाका प्रथम वक्ता र प्रचारक मानिन्छन् । यिनकै सम्पर्क र प्रभावमा आएका ११ देखि १७ औं शताब्दीसम्म कुमाउँ, गढवालबाट नेपाल पस्ने हिन्दूहरू नै नेपाली भाषा र लोकगीतका प्रचार–प्रसारकर्ता हुन् । यिनीहरूले पश्चिमबाट पूर्वतिर प्रसारित हुँदैं जाने मौका पाए । आजभोलि पाइने चाँचरी, माँगल, सगुनका गीतहरू पनि तिनै गढवालतिरबाट आउने पूर्खाका देन हुन् ।\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"background-color: white; border: 0px; color: #444444; font-size: 15px; line-height: 1.7em; margin-bottom: 1em; padding: 0px; text-align: justify; vertical-align: baseline;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eपृथ्वीनारायण शाहको एकीकरण अभियानसँगै\u0026nbsp;यस क्षेत्रमा पुनर्जागरण आयो । लोक गायकहरूले राष्ट्रिय गौरव र राष्ट्रिय वीरताको गाथा गाउँ—गाउँमा गाउँदै हिँडी एकीकरण अभियानमा ठूलो सघाउ पु¥याएका थिए । एकीकरणपछि र सुगौली सन्धिअघि कुमाउँ, गढवाल नेपालमा हुँदा एउटै राष्ट्रियताको नाताले त्यहाँका कतिपय गीति, लयहरू यतातिर सर्नु पनि स्वाभाविकै हो । सुगौलीपूर्व अंग्रेजसँग गढवालतिर जाने बाग्लुङका गोरे सिरस र मनवीर खत्रीले त्यहाँ बस्ता सिकेका हाइगौरी आदि कतिपय लयहरू सुगौलीपछि घरगाउँमा फर्केर गाउन थाले, जो ज्यादै लोकप्रिय भए । झ्याउरेका अनगिन्ती भेद र भाकाहरू निस्केका छन् र निस्किदैं छन् । सुगौलीपछि अंग्रेजी सेनामा भर्ती हुने जवानहरूले पनि प्रवासमा बस्दा र घर गाउँमा आएको बेला लोकगीतको विस्तारमा उल्लेखनीय योगदान पु¥याए । जङ्गबहादुरको पालामा लमजुङका म्याक्रुम गुरुङले ‘सालै जो ’ भन्ने लामो भाकाको आविष्कार गरी नेपाली लोकगीतमा नौलो आयाम थपे । वि.स. १९७६ तिर पर्वतका ‘बिर्खे पुन’ र दार्जिलिङकी ‘हंशरानी’ (त्यतिबेलाका प्रसिद्व गायक,गायिका ) आफ्नो कला देखाउन लन्डनसम्म पुग्न पाएका थिए । यिनले नेपाली लोकगीतलाई युरोपसम्म पु¥याए । लमजुङका ‘द्यौ बहादुर दुरा’ लोकगीतका अर्का अविष्मरणीय प्रतिभा हुन् । १९९० सालमा कर्पुटारमा भएको यिनको गीत र नृत्यको बखान जीवन्त छ । यिनैताक पाल्पाका ‘बहादुर सिंह बराल’ र ‘मित्रसेन ’ नेपालका पहाडी भागमा घुमी—घुमी लोकगीतको प्रचार प्रसार गरे यिनै बहादुर सिंहको ‘बरालको आँसु’ नामक लोकगीत संग्रह १९७९ मा प्रकाशित भएको थियो । सन्त ‘ज्ञानदिलदास’ ले झ्याउरे लयमा उपदेश दिने गरेको र स्याङ्जाका ‘जगन्नाथ पन्त’ ले झ्याउरे छन्दमै पुराणका कथा भन्ने गरेको कुरा प्रसिद्धै छ ।\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"background-color: white; border: 0px; color: #444444; font-size: 15px; line-height: 1.7em; margin-bottom: 1em; padding: 0px; text-align: justify; vertical-align: baseline;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E१९९० सालपछि लोकगीतको अध्ययन, अनुसन्धान र सङ्कलन समेत हुन थाल्यो । महाकवि देवकोटाले झ्याउरेलाई काव्यात्मक उच्चता प्रदान गरे । भद्रकाली रेकर्डस्द्वारा लोकगीतका रेकर्डहरू तयार पारिन थाल्यो । २००३ सालतिर लोकगीतको सामल छर्दै, बटुल्दै धर्मराज थापा आए । सत्यमोहन जोशीले लोकगीत सङ्कलन गर्न थाले । ‘उद्योग’ र ‘शारदा’पत्रिकामा लोकगीतका टुक्राटुक्री छापिन थाले ।\u0026nbsp;२००७ सालको क्रान्तिपछि साहित्य र लोकसाहित्यका क्षेत्रमा पनि क्रान्ति आयो । यसैसाल चैत २० गते रेडियो नेपालको स्थापना भयो । २०१० सालमा धर्मराज थापाको सक्रियतामा भएको लोकगीत प्रकाशन तथा २०१३ सालमा श्री ५ महेन्द्रको राज्यभिषेकका अवसरमा भएको लोकगीत सम्मेलनले यस क्षेत्रमा नयाँ जीवन प्रदान ग¥यो । राजाको अनुरागबाट पारखीहरूले प्रेरणा पाए । लक्ष्मण लोहनीको ‘रोदीघर’ (२०१३), ‘प्रज्ञा प्रतिष्ठानको स्थापना’ (२०१४), धर्मराज थापाको ‘मेरो नेपाल भ्रमण’ (२०१६), काजीमान कन्दङ्वाको ‘नेपाली जन साहित्य’ (२०२०) ‘हाम्रो संस्कृति पत्रिकाको प्रकाशन’ (२०२३) हरिहर राज जोशीको ‘सोरठी’ (२०२३) , ‘संगिनी’ (२०२८), धर्मराजको हरिबहादुर रन्जितकार र भैरबबहादुर थापाको ‘लोकगीत’ (२०२९), ‘कर्णाली लोक संस्कृति’ (२०२८), कालीभक्त पन्तको ‘हाम्रो संस्कृतिक इतिहास’ (२०२८) धर्मराजको ‘गण्डकीका सुसेली’ (२०३०), देवकान्त पन्तको ‘डोटेली लोकसाहित्य’ (२०३२), कालीभक्तको ‘गीतसुधारको राष्ट्रिय बाटो’ (२०३३), जगमान गुरुङको ‘गुरुङ जाति तथा संस्कृति’(२०३४), ‘नेपाली लोक सँँस्कृति संगोष्ठी’ (२०३५), तुलसी दिवसको ‘धिमाल लोकधर्म र संस्कृति’ (२०३९) धर्मराज थापा र हंसपुरे सुवेदीको ‘नेपाली लोकसाहित्यको विवेचना’ (२०४१), कृष्णप्रसाद पराजुलीको ‘नेपाली लोकगीतको आलोक’ (२०५७), चूडामणि बन्धुको ‘नेपाली लोकसाहित्य’ (२०५८) आदि नेपाली लोकगीत तथा लोकसाहित्यको अध्ययन परम्पराका महत्वपूर्ण सङ्गाला हुन् । यसका अतिरिक्त त्रिभुवन विश्वविद्यालय र नेपाल संस्कृत विश्वविद्यालयबाट समेत स्नातकोत्तर, विद्यावारिधि लगायत विभिन्न प्रयोजनका लागि प्रशस्तै शोध एवम् अनुसन्धानहरू लोकसाहित्य र लोकगीतका क्षेत्रमा हँुदै आएका छन् ।\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"background-color: white; border: 0px; color: #444444; font-size: 15px; line-height: 1.7em; margin-bottom: 1em; padding: 0px; text-align: justify; vertical-align: baseline;\"\u003E\u003Cspan style=\"border: 0px; line-height: 1.5em; margin: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eगण्डकीको सुसेली, मेरो नेपाल भ्रमण हाम्रो साँस्कृतिक इतिहास, नेपाली लोकसाहित्यको विवेचना, नेपाली लोकसाहित्य, नेपाली लोकगीतको आलोक तथा स्याङ्जाली लेखकहरू विश्वप्रेम अधिकारी र देवीप्रसाद वनबासीका लोकसाहित्य सम्बन्धी विभिन्न पुस्तक तथा लेखहरूमा पनि स्याङ्जा जिल्लाको नेपाली लोकगीतको चर्चा तथा उल्लेख भएको छ । खाँडो जगाउने परम्पराको सूत्रपात स्याङ्जा क्षेत्रबाटै भएको हो । नेपाली लोकगीतका क्षेत्रमा महत्वपूर्ण स्थान ओगट्ने सोरठी, घाटु, झ्याउरे आदि गीतह्रू स्याङजाका प्रमुख गीतहरू हुन् । चुट्का—खेली, भजन आदि बाह्रमासा गीतहरू र दोहोरी आदिको प्रमुख थलो पनि स्याङ्जा क्षेत्र नै मानिन्छ । रेडियो नेपालका विभिन्न कार्यक्रमहरूमा स्याङ्जाली गलाहरू समय—समयमा गुञ्जन्छन् । चेतन कार्की, चन्द्रबहादुर गाहा, सावित्री शाह, दिलबहादुर श्रेष्ठ, पुरुषोत्तम न्यौपाने, राजेन्द्र लम्साल, शर्मिला गुरुङ् आदि जस्ता लोक गायक \u00F7गायिकाहरू जसले सञ्चार जगतमा नै तहल्का मच्चएका छन् आदि पनि स्याङ्जाली भूमिकै प्रतिभा हन् । अर्का महत्वपूर्ण प्रतिभा चन्द्रबहादुर सेन ‘मसाने’ पनि स्याङ्जा जिल्लाकै प्रतिभा थिए । उनले सर्वप्रथम यस जिल्लाका कुना—काप्चा, गाउँ—बेशी जताततै एउटा नौलो भाका ‘साइँला दाइ काँ गयो पानी खाँदा न्याउरी जुरायो’ भन्ने गुञ्जाउँदै हिंड्ने गर्दथे । यसरी नेपाली लोकगीत परम्परामा तथा नेपाली लोकगीत फाँटमा स्याङ्जाली लोकगीतको स्थान र देन दुवै उल्लेख्य देखिन आउँछन् ।\u003C\/span\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"background-color: white; border: 0px; color: #444444; font-size: 15px; margin-bottom: 1em; padding: 0px; text-align: justify; vertical-align: baseline;\"\u003E\u003Cstrong style=\"border: 0px; margin: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;\"\u003E\u003Cspan style=\"border: 0px; margin: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E\u003Cspan style=\"line-height: 1.5em;\"\u003Eस्याङ्जाली लोकगीत अन्तर्गत आँधीखोले लोकगीत\u003C\/span\u003E\u003Cspan style=\"line-height: 22.5px;\"\u003E\u003Cbr \/\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/strong\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif; line-height: 1.7em;\"\u003Eस्याङ्जा जिल्लाको मध्यभागबाट बग्ने प्रसिद्ध खोलोलाई ‘आँधीखोला’ नामले चिनिन्छ । स्याङ्जाको डहरे देउरालीबाट उत्पत्ति भई सेतीदोभान, स्याङ्जा, वालिङ, गल्याङ हुँदै मिर्मीमा पुगेर कालीगण्डकीमा मिसिने यस खोलाले विशेष गरी १७ वटा गा.वि.स.र २ वटा नगरपालिकालाई सिंचित गर्दै अगाडि बढेको छ । यस खोलाले स्याङ्जा जिल्लालाई दुई चिरामा बाँडेर अगाडि बढेको छ । विभिन्न जात—जाति, धर्म—संस्कृतिका मानिसहरूको बसोबास रहेको यस खोला आसपासका बस्तीहरूमा नेपाली लोकसाहित्यको भण्डार रहेको महसूस हुन्छ । दिनभरि मेलापात गर्ने, साँझपख थाकेर लस्त परेको शरीर घिसार्दै उकालीका चँौतारीमा भारी बिसाएर मनको भारीलाई हलुङ्गो पार्न छेउको चिलाउने पात टिपेर बजाउने यस क्षेत्रका बासिन्दाले लोकसाहित्यलाई नै मनोरञ्जनको प्रमुख साधन बनाएको पाइन्छ । विभिन्न उखान टृक्का, गाउँखाने कथा आदि यस क्षेत्रका बासिन्दाका जिब्रा—जिब्रामा भुन्डिएका छन् । कुनै कुरा गर्न थाल्यो कि प्रसङ्ग, अनुसार का उखान टुक्काको प्रयोगले उनीहरू का कुराहरू सुनिरहुँ जस्तो लाग्छ । त्यसैगरी लोकगीत त यस क्षेत्रको मनोरञ्जनको अत्यन्तै महत्वपूर्ण साधन हो । गाउँमा हुने स्वास्थानी,सत्यनारायणको पूजा, सप्ताह आदिमा गुन्जने भजनका अतिरिक्त युवक र युवतीका दोहोरी गीतहरू ले सबै गाउँलेलाई नै मनोरञ्जन प्रदान गरेका छन् । गुरुङमगरहरू को समेत घना बस्ती रहेको यस क्षेत्रमा रोदी संस्कृतिले पनि महत्वपूर्ण स्थान ग्रहण गरेको छ । मादलको घिन्ताङसँगसँगै गुरुङ युवायुवतीमा गुन्जने सालैज्योका भााकाहरू यसक्षेत्रमा कालीदासका कोमल पदावली जस्त्रै सुरम्य र सुललित बनेर पाखाापखेराभरि छरिएको पाइन्छ । यस्तै, यस्तै संस्कृतिको धनी आँधीखोला क्षेत्रमा तीजका गीत, झ्याउरे, खेली, चुड्का, बालगीत आदि पनि प्रशस्तै गाइन्छन् । त्यसैगरी विवाह व्रतबन्धमा माहल (माँगल) गाइन्छ । क्षेत्री, ठकुरीहरू विवाहमा खाँडो जगाउँछन् । बेंसीका ठूलाठूला फाँटहरू मा असारे गीतको भाका अलापिन्छ । मगर गाउँमा कौरा र नचरी यहाँ पनि नचाइन्छ । तिहारमा भैलो, देउसी, तीजमा झोरा, नवदूर्गामा मालश्री, वनपाखामा बाह्रमासे, हाटबजारमा खेली, दोहोरी र झ्याउरेले यहाँको जनजीवनलाई हमेशा रङ्ग रमाइलो र मायाप्रीतिको रस दिइरहेकै हुन्छन् ।\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"background-color: white; border: 0px; color: #444444; font-size: 15px; line-height: 1.7em; margin-bottom: 1em; padding: 0px; text-align: justify; vertical-align: baseline;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eआँधीखोला क्षेत्रका अधिकांश वनजङ्गल तथा प्राकृतिक सुरम्य वातावरणले यहाँको जनजीवनलाई कुत्कुत्याइरहेको हुन्छ । खोलाको कलकलसँगै सबैलाई गुन्गुनाइदिन प्रेरित गर्दछ । आँधीखोला क्षेत्रमा गुन्गुनाइने अधिकांश गीतमा आँधीखोलाको प्रसङ्ग, यहाँका वरिपरिका वनपाखाहरूको प्रसङ्ग पनि भित्रिने गरेको पाइन्छ ।\u0026nbsp;स्याङ्जा जिल्लाबाटै रेडियो नेपालमा गीत रेकर्ड गराउने प्रथम कलाकारहरू चन्द्रबहादुर सेन मसाने, सावित्री शाह आदिको नाम अगाडि आउँछ । यी कलाकारहरू स्याङ्जाली गायन क्षेत्रकै नमुनाका रुपमा परिचित छन् । यिनका रेडियोमै रेकर्ड गरिएका गीतहरूमा पनि आँधीखोलाको प्रसङ्ग भित्रिएको छ । जस्तै ः\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"background-color: white; border: 0px; color: #444444; font-size: 15px; line-height: 1.7em; margin-bottom: 1em; padding: 0px; text-align: justify; vertical-align: baseline;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E\u003Cstrong style=\"border: 0px; margin: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;\"\u003Eछपक्कै जाल हान्यो दाइले आँधीखोला माछा छ भनेर ।\u003C\/strong\u003E\u003Cbr \/\u003E\u003Cstrong style=\"border: 0px; margin: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;\"\u003Eजालको माछा, स्याङजाली नानी, मीठो हुन्छ खानी कि नखानी ।\u003C\/strong\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"background-color: white; border: 0px; color: #444444; font-size: 15px; line-height: 1.7em; margin-bottom: 1em; padding: 0px; text-align: justify; vertical-align: baseline;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eयसरी यहाँका गीतमा आँधीखोलाको प्रभाव परेको पाइन्छ । धेरैजसो गीतमा आँधीखोलाको नाम झल्किने गरेको छ । त्यस्तै ः\u003Cbr \/\u003E\u003Cstrong style=\"border: 0px; margin: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;\"\u003Eआँधीखोला उर्लेर आयो,\u003C\/strong\u003E\u003Cbr \/\u003E\u003Cstrong style=\"border: 0px; margin: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;\"\u003Eआउने थिइन मायाले बोलायो…….।\u003C\/strong\u003E\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"background-color: white; border: 0px; color: #444444; font-size: 15px; line-height: 1.7em; margin-bottom: 1em; padding: 0px; text-align: justify; vertical-align: baseline;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eपछिल्ला केही वर्ष यता नेपालमा लोक तथा दोहोरी गीतहरूको बाढी नै आएको महसुस हुन्छ । हिजोका दिनहरूमा लोकगीतलाई पाखे गीत ठानी पाश्चात्य पप,¥याप संगीततर्फ उन्मुख भएका युवापुस्ताहरू पनि यस समयमा लोकगीततर्फ आकर्षित भएका छन् । यसैको फलस्वरुपः नेपाली सञ्चार जगतमा लोकगीतले नै महत्वपूर्ण स्थान पाउन थाल्यो । शहरका ठुलाठुला डान्स तथा गजल रेष्टुरेण्टहरू दोहोरी रेष्टटुरेण्टहरूमा परिणत हुन थाले । वनपाखा र देउरालीहरूमा गुञ्जने लोकगीत यतिबेला शहर, गल्ली हुँदै कोठा,चोटामासमेत गुञ्जन थाले । लोकगीतका स्रष्टाहरूका लागि यो सुनौलो अवसर हो । विगतका लोकगीत गायकहरूलाई घृणाको दृष्टिकोणले हेरिन्थ्यो । तिनै गायकहरू अहिले सम्मानित र पूज्य मानिन्छन् । आखिर सत्यको विजय एकपटक अवश्य हुँदोरहेछ । क्षणिक रोमान्समा जस्तासुकै गीतहरू बजेपनि कालजयी र शास्वत आखिर लोकगीत नै भएको यथार्थ सबैका सामु छर्लङ्ग छ ।\u0026nbsp;नेपाल अधिराज्यभरि ढाकेको लोकगीतको यस बाढीले जिल्लालाई अछुतो राख्न त किन सक्थ्यो र ? यस जिल्लाका कुनाकाप्चाबाट, वनेली र पखेरीहरूबाट लोकगीत सुसाउँदै अनेकथरि लोकगायक\u00F7गायिकाहरू शहरतिर झर्न थाले । विकासको फाइदा उनीहरूले पनि उठाए । आफ्नै गाउँका, समाजका लोकभाकाहरू र शब्दहरूलाई टपक्क टिपेर क्यासेट प्रकाशित गरे । जुन क्यासेटबाट मनग्य धनसम्पत्ति आर्जन गरे । त्यसको साथसाथै आँधीखोले समाजलाई मनोरञ्जन पनि प्रदान गरे । वर्तमान समयमा स्याङ्जाली चर्चित लोकगायक गायिकाहरूमा पुरुषोत्तम न्यौपाने , भगवान भण्डारी, रमेश वि.जी., शर्मिला गुरुङ, रामजी खाँण, खुमन अधिकारी, राजु गुरुङ, शंकर विरही गुरुङ, गोपाल जि.टी. अर्जुन गैहै्र, पित्ताम्बर अर्याल, लोकनाथ सापकोटा, बिष्णु माझी, घनश्याम रिजाल, सुजन लम्साल, शिव हमाल आदिको नाम अगाडि आउँछ । यी स्रष्टाहरू स्याङ्जाली धर्तीका उज्याला तारा हुन् । समग्र नेपाली लोकगीतको विकासमा यिनीहरूको महत्वपूर्ण योगदान छ ।\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"background-color: white; border: 0px; color: #444444; font-size: 15px; line-height: 1.7em; margin-bottom: 1em; padding: 0px; text-align: justify; vertical-align: baseline;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eनेपाली लोक तथा दोहोरी गीतको संरक्षण र सम्बद्र्घन गर्ने उद्देश्यले संस्थागत रुपमा राष्ट्रिय लोक तथा दोहोरी गीत प्रतिष्ठानको स्थापना गरी हाल लोक तथा दोहोरी गीतका स्रष्टाहरूका एकत्रित भएका छन् । त्यसैको शाखा स्याङ्जा जिल्लामा पनि गठन भएको छ । यसै प्रतिष्ठानमार्फत स्याङ्जाली कलाकारहरू राष्ट्रिय स्तरमै पुग्न र प्रभाव पार्न अग्रसर भएका छन् । यी सबै क्रियाकलापहरूले गर्दा स्याङ्जाली लोकगीतको भविष्य झनै उज्ज्वल देखिन्छ ।\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"background-color: white; border: 0px; color: #444444; font-size: 15px; line-height: 1.7em; margin-bottom: 1em; padding: 0px; vertical-align: baseline;\"\u003E\u003Cstrong style=\"border: 0px; margin: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eसन्दर्भ सूची\u003C\/span\u003E\u003C\/strong\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cul style=\"background-color: white; border: 0px; color: #444444; font-size: 15px; line-height: 1.7em; list-style: none; margin: 0px 0px 1em 1.5em; padding: 0px; vertical-align: baseline;\"\u003E\u003Cli style=\"border: 0px; list-style: circle; margin: 0px; padding: 2px 0px; vertical-align: baseline;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eअधिकारी, नारायणप्रसाद (२०४३), स्याङ्जाली लोकगीतको अध्ययन, सङ्कलन र वर्गीकरण\u0026nbsp;(ज्याग्दी खोलामा केन्द्रित), स्नातकोत्तर शोधपत्र ः त्रि.वि.वि. ।\u003C\/span\u003E\u003C\/li\u003E\u003Cli style=\"border: 0px; list-style: circle; margin: 0px; padding: 2px 0px; vertical-align: baseline;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eअधिकारी, बिश्वप्रेम (२०५७), आँधीखोले लोकसंस्कृति र लोकगीत, स्याङ्जा ः विजयकुमार\u0026nbsp;अधिकारी ।\u003C\/span\u003E\u003C\/li\u003E\u003Cli style=\"border: 0px; list-style: circle; margin: 0px; padding: 2px 0px; vertical-align: baseline;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eखनाल, तुलसीराम (२०६०), आँधीखोले लोकगीतको सङ्कलन, वर्गीकरण र अध्ययन,\u0026nbsp;स्नातकोत्तर शोधपत्र ः त्रि.वि.वि ।\u003C\/span\u003E\u003C\/li\u003E\u003Cli style=\"border: 0px; list-style: circle; margin: 0px; padding: 2px 0px; vertical-align: baseline;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eथापा, धर्मराज र सुबेदी हंसपुरे (२०४१),नेपाली लोकगीतको विवेचना, काठमाडौँ ःपा.वि.के,त्रि.वि. ।\u003C\/span\u003E\u003C\/li\u003E\u003Cli style=\"border: 0px; list-style: circle; margin: 0px; padding: 2px 0px; vertical-align: baseline;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eथापा, धर्मराज र सुबेदी हंसपुरे\u0026nbsp;(२०३०), गण्डकीका सुसेली, काठमाडौँ ः ने.रा.प्र.प्र. ।\u003C\/span\u003E\u003C\/li\u003E\u003Cli style=\"border: 0px; list-style: circle; margin: 0px; padding: 2px 0px; vertical-align: baseline;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E\u0026nbsp;न्यौपाने, कुसुमाकर (२०६०), धवलागिरी अञ्चलमा प्रचलित लोकगीत,एक अध्ययन (लघु\u0026nbsp;अनुसन्धान) काठमाडौँ ः विश्वविद्यालय अनुदान आयोग ।\u003C\/span\u003E\u003C\/li\u003E\u003Cli style=\"border: 0px; list-style: circle; margin: 0px; padding: 2px 0px; vertical-align: baseline;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003Eन्यौपाने, कुसुमाकर\u0026nbsp;(२०६६), पश्चिमाञ्चल क्षेत्रमा प्रचलित नेपाली लोकगीतहरूको\u0026nbsp;अध्ययन विद्यावारिधी शोधपत्र ः त्रि.वि.वि.\u003C\/span\u003E\u003C\/li\u003E\u003Cli style=\"border: 0px; list-style: circle; margin: 0px; padding: 2px 0px; vertical-align: baseline;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E\u0026nbsp;पराजुली, कृष्णप्रसाद (२०५७), नेपाली लोकगीतको आलोक, काठमाडौँ, वीणा प्रकाशन ।\u003C\/span\u003E\u003C\/li\u003E\u003Cli style=\"border: 0px; list-style: circle; margin: 0px; padding: 2px 0px; vertical-align: baseline;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E\u0026nbsp;बन्धु, चुडामणि (२०५८), नेपाली लोकसाहित्य, काठमाडौं ः एकता बुक्स ।\u003C\/span\u003E\u003C\/li\u003E\u003Cli style=\"border: 0px; list-style: circle; margin: 0px; padding: 2px 0px; vertical-align: baseline;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E\u0026nbsp;रेग्मी, भीमनारायण(२०६०) आँधीखोले रोइला ः एक परिचय, गरिमा (वर्ष २१, अङ्क १०, पूर्णाङ्क२५०) काठमाडौँ ः साझा प्रकाशन ।\u003C\/span\u003E\u003C\/li\u003E\u003Cli style=\"border: 0px; list-style: circle; margin: 0px; padding: 2px 0px; vertical-align: baseline;\"\u003E\u003Cspan style=\"font-family: Arial, Helvetica, sans-serif;\"\u003E\u0026nbsp;वनवासी, देवीप्रसाद(२०५५) आँधीखोले लोकसंस्कृति, स्याङ्जा ः चित्रलेखा प्रकाशन ।\u003C\/span\u003E\u003C\/li\u003E\u003C\/ul\u003E"},"link":[{"rel":"edit","type":"application/atom+xml","href":"http:\/\/www.blogger.com\/feeds\/2915365134357757806\/posts\/default\/6149698380468032937"},{"rel":"self","type":"application/atom+xml","href":"http:\/\/www.blogger.com\/feeds\/2915365134357757806\/posts\/default\/6149698380468032937"},{"rel":"alternate","type":"text/html","href":"http:\/\/www.dipendrathing.com.np\/2014\/04\/blog-post_59.html","title":"स्याङ्जाली लोकगीत अन्तर्गत आँधीखोले लोकगीत"}],"author":[{"name":{"$t":"Reason kc"},"uri":{"$t":"https:\/\/plus.google.com\/111795355123526000306"},"email":{"$t":"noreply@blogger.com"},"gd$image":{"rel":"http://schemas.google.com/g/2005#thumbnail","width":"16","height":"16","src":"https:\/\/img1.blogblog.com\/img\/b16-rounded.gif"}}]},{"id":{"$t":"tag:blogger.com,1999:blog-2915365134357757806.post-7193356160957344836"},"published":{"$t":"2014-04-11T07:48:00.000-07:00"},"updated":{"$t":"2014-08-12T01:23:44.744-07:00"},"category":[{"scheme":"http://www.blogger.com/atom/ns#","term":"Lekh - Lok"}],"title":{"type":"text","$t":"धरातल बिर्संदै लोकगीत"},"content":{"type":"html","$t":"\u003Cdiv class=\"entry-content\" style=\"background-color: white; border: 0px; clear: both; color: #444444; font-family: Ubuntu; font-size: 14px; line-height: 24px; margin: 0px; padding: 8px 0px 0px; vertical-align: baseline; word-wrap: break-word;\"\u003E\u003Cdiv style=\"border: 0px; font-size: 15px; line-height: 1.7em; margin-bottom: 1em; padding: 0px; text-align: justify; vertical-align: baseline;\"\u003E\u003Cstrong style=\"border: 0px; font-size: 14px; line-height: 1.5em; margin: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;\"\u003E- ऋषिराम कट्टेल\u003C\/strong\u003Eनयाँ कलाकारले मर्म नबुझ्दा नेपाली लोकगीतका भाका हराएका छन्।\u0026nbsp;\u003Cspan style=\"border: 0px; line-height: 1.5em; margin: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;\"\u003Eलोक वार्ता समाजका अध्यक्ष रहेका\u0026nbsp;\u003C\/span\u003E\u003Cspan style=\"border: 0px; line-height: 1.5em; margin: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;\"\u003Eलोक संस्कृतिविज्ञ तुलसी दिवस हिजोआज एफएम, टेलिभिजन च्यानल आदिमा लोकगीत, लोकदोहोरी सुनेर, म्युजिक भिडियो हेरेर छक्क पर्छन्। कारण, लोकगीत भनेर अहिले जे उत्पादन भइरहेका छन्, ती वास्तवमा लोकगीत हैन\u003C\/span\u003E\u003Cspan style=\"border: 0px; line-height: 1.5em; margin: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;\"\u003Eन्। “मौलिक भाका, ठेट शब्द र स्थानीयताको सुगन्ध नेपाली लोकगीतको पहिचान हो”, व्यवसायीकरणको हावाले लोकगीतको मौलिकता उडाएको बताउने दिवस भन्छन्, “अहिले त नक्कलीको बिगबिगी छ।”\u0026nbsp;\u003C\/span\u003Eहुन पनि, अहिलेका लोकगीत सुन्दा यो कहाँको कुन भाका भनेर पहिचान गर्न सकिंदैन– न ख्याली, न रोयला, न टप्पा, न हाक्पारे, न गोठाले, न सालैज्यो न त झयाउरे। लोकगायक नारायण रायमाझी अहिलेका लोकगीतले लोकभाकालाई पूरै बिर्सिएको बताउँछन्। “नयाँ पुस्ताले लोकगीत\/लोकसंस्कृतिको मर्म बुझे भने भाका फर्कला, नबुझे यत्तिकै हो”, रायमाझी भन्छन्।\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"border: 0px; font-size: 15px; line-height: 1.7em; margin-bottom: 1em; padding: 0px; text-align: justify; vertical-align: baseline;\"\u003E\u003Cstrong style=\"border: 0px; margin: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;\"\u003Eलापरबाह नयाँ पुस्ता\u0026nbsp; \u0026nbsp;\u003C\/strong\u003E\u003Cbr \/\u003Eहरियो डाँडा माथि, सिन्धुलीगढी घुमेर हेर्दा, रेशम फिरिरी, पानको पात, रिटिङ रिटिङ नबजाउ विनायो, आमा रुँदै गाउँबेसी मेलैमा, आमाले सोध्लिन् नि जस्ता लोकगीतका भाका र विषय फरक–फरक स्थान तथा परिवेशका भए पनि यिनीहरू मेची–महाकालीका नेपालीका जिब्रोमा झुण्डिए। सुन्दा गैर–नेपाली भाषीलाई समेत रोमाञ्चित बनाउने सक्यो नानी, काली पनि देखें, उकालीमा पनि हजूर आदि लोकगीतमा कम्मर नमर्काउने नेपाली शायद नहोलान्।\u0026nbsp;\u003Cspan style=\"border: 0px; line-height: 1.5em; margin: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;\"\u003E\u0026nbsp;\u003C\/span\u003E\u003Cspan style=\"border: 0px; line-height: 1.5em; margin: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;\"\u003Eपप गीतले बजार पिटिरहेको बेला २०५६ मा आएको खेम गुरुङको वारि जमुना पारि जमुना ले नेपाली लोकगीत–संगीतमा ठूलै तरंग ल्यायो। त्यसपछिको समयमा पनि काफलगेडी कुटुक्कै, कान्छीको छाता ढल्काइदेउ यता, खैरेनीमा गेट, सरर पानी घट्टमा, डाँफे नाचेर जस्ता लोकगीतले नेपाली लोकगीत परम्परालाई राम्रैसँग धान्यो। २०५८–२०६४ को अवधिमा लोकगीत र दोहोरी गाउने कलाकारहरूले नाम र दाममा पपस्टारहरूलाई धेरै पछाडि पारे। व्यावसायिकताको यही होडमा नेपाली लोकगीत–संगीतले मौलिकता गुमाएको लोकसंस्कृतिविद् दिवस बताउँछन्। “आजको लोकगीतमा न नेपाली भाका हुन्छ न त र्झ्रो शब्द”, दिवस भन्छन्, “यसमा नयाँ पुस्ताका लोक कलाकारहरू होसियार हुनैपर्छ।”\u0026nbsp;\u003C\/span\u003E\u003Cspan style=\"border: 0px; line-height: 1.5em; margin: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;\"\u003Eधर्मराज थापा, सुवी शाह, एलपी जोशी, झ्लकमान गन्धर्व, कुमार बस्नेत, हिरण्य भोजपुरे, नारायण रायमाझी, कल्याण शेरचन, पूर्ण नेपाली, लोकबहादुर क्षेत्री, सावित्री शाह, कृष्णविक्रम थापा, पाण्डव सुनुवार, राम थापा, बमबहादुर कार्की, हरिदेवी कोइराला, नन्दकृष्ण जोशी, प्रेमराजा महत, चन्द्रकला शाह आदिले उठाएको लोकगीत त्यसपछि पुरुषोत्तम न्यौपाने, कोमल वली, बीमाकुमारी दुरा, तुलसी पराजुली, नविन खड्का, भगवान भण्डारी, बद्री पङ्गेनी, राजु परियार, शर्मिला गुरुङ, विष्णु खत्री लगायतले धाने। नेपाली लोकगीत–संगीतमा गोपाल योञ्जनहरूको पनि ठूलो योगदान रह्यो।\u003C\/span\u003E\u003Cspan style=\"border: 0px; line-height: 1.5em; margin: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;\"\u003E\u0026nbsp;\u003C\/span\u003E\u003Cspan style=\"border: 0px; line-height: 1.5em; margin: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;\"\u003Eतर, २०६० को दशकको आधा–आधीबाट ओरालो लागेको लोकसंगीत बजारमा न राम्रा कलाकार आए न त लोकप्रिय गीत। आयो त केवल रातारात स्टार बन्न चाहने कलाकारको भीड र नेपाली लोक संगीतको ‘लिगेसी’ धान्न नसक्ने उत्पादन। \u0026nbsp;\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"border: 0px; display: inline !important; margin: 0px; padding: 0px; text-align: justify; vertical-align: baseline;\"\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"border: 0px; font-size: 15px; line-height: 1.7em; margin-bottom: 1em; padding: 0px; text-align: justify; vertical-align: baseline;\"\u003E\u003Cstrong style=\"border: 0px; margin: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;\"\u003Eआधुनिकबाट लोक! \u0026nbsp;\u003C\/strong\u003E\u003Cbr \/\u003Eलोक गीतबाट आधुनिक (सुगम) गीतसंगीत जन्मने हुनाले लोकगीतलाई संसारभर आधुनिक गीतको जग मानिन्छ। नारायणगोपालले गाएको ए कान्छी ठट्टैमा र तारादेवीको फूलको थुंगा बगेर गयो जस्ता आधुनिक नेपाली गीत लोकगीतको जगमा सिर्जना भएकोले कालजयी बने। प्रायः सबै कालजयी नेपाली आधुनिक गीतमा लोकगीतको सुगन्ध छ नै। अहिले भने आधुनिक गीतलाई ‘भाँचकुच’ पारेर लोकगीत बनाउन थालिएको झ्ापाको दमकमा रहेका ७८ वर्षीय लोकगायक एलपी जोशी बताउँछन्।\u0026nbsp;\u003Cspan style=\"border: 0px; line-height: 1.5em; margin: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;\"\u003Eजस्तो, लोकगीत भन्दै टेलिभिजनमा देखाइने\/सुनाइने मुटु जलाई, यो मार्मिक सन्देश, क्षितिज पारि, थोपा थोपा आँसुमा जस्ता गीत जोशीले भनेजस्तो आधुनिक गीतको ‘भाँचकुच’ मात्र हो। नयाँ पानाका लोकगायक बद्री पङ्गेनी टीभी हेरेर लोकगीत बनाउने चलनले गर्दा यस्तो हुन गएको बताउँछन्। टीभी हेरेर लोकगीत कथ्ने यो प्रसंगले काठमाडौंमा बसेर लोकगीत संकलन गर्ने प्रवृत्ति सम्झ्ाउँछ। जस्तो, पहिला जनवादी र पछि आधुनिक गीतमा नामी शम्भु राईले पूर्वी पहाडको खोटाङ भेगको बुईपा बसेरी लाएको माया छुटाउँ कसरी बोलको लोकगीतलाई दिल्पा बसेरी भनेर संकलन गरे, गाए। जबकि, बसेरी भन्ने गाउँ\/टोल खोटाङको बुईपामा छ, अन्नपूर्ण र नागी गाविस समेटिएको दिल्पामा हैन।\u0026nbsp;\u003C\/span\u003E\u003Cspan style=\"border: 0px; line-height: 1.5em; margin: 0px; padding: 0px; vertical-align: baseline;\"\u003Eपहिले रेडियोमा लोकगीत गाउन गाउँ–गाउँ गएर संकलन गरिने लोक भाका, कथा र शब्द अहिले राजधानीमा बसी–बसी टीभी हेरेर कथिन्छ। बितेको आधा दशक यस्तै कोठे लोकगीतले खायो। प्रहरी कलाकारका रूपमा लोकगीत संकलन गर्दै जिल्ला–जिल्ला घुमेका प्रेम लोप्चन यस्तो प्रवृत्तिले नेपाली लोकगीतलाई लाज मर्नु अवस्थामा पुर्‍याएको बताउँछन्। लोकसंस्कृतिविद् दिवस लोकगीतलाई यो अवस्थामा पुर्‍याउनुमा लोकसंस्कृति नबुझेका सञ्चारमाध्यम पनि उत्तिकै जिम्मेवार रहेको बताउँछन्।\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cfooter class=\"entry-meta\" style=\"background-color: white; background-image: url(http:\/\/dilbahadurkc.com.np\/wp-content\/themes\/tempera\/images\/dashed-border.png); background-position: 0px 0px; background-repeat: repeat no-repeat; border: 0px; clear: both; color: #444444; font-family: Ubuntu; font-size: 12px; line-height: 24px; margin: 0px; overflow: hidden; padding: 3px 0px 0px; vertical-align: baseline;\"\u003E\u003C\/footer\u003E"},"link":[{"rel":"edit","type":"application/atom+xml","href":"http:\/\/www.blogger.com\/feeds\/2915365134357757806\/posts\/default\/7193356160957344836"},{"rel":"self","type":"application/atom+xml","href":"http:\/\/www.blogger.com\/feeds\/2915365134357757806\/posts\/default\/7193356160957344836"},{"rel":"alternate","type":"text/html","href":"http:\/\/www.dipendrathing.com.np\/2014\/04\/blog-post_2.html","title":"धरातल बिर्संदै लोकगीत"}],"author":[{"name":{"$t":"Reason kc"},"uri":{"$t":"https:\/\/plus.google.com\/111795355123526000306"},"email":{"$t":"noreply@blogger.com"},"gd$image":{"rel":"http://schemas.google.com/g/2005#thumbnail","width":"16","height":"16","src":"https:\/\/img1.blogblog.com\/img\/b16-rounded.gif"}}]},{"id":{"$t":"tag:blogger.com,1999:blog-2915365134357757806.post-2228037671492090670"},"published":{"$t":"2014-04-11T07:42:00.000-07:00"},"updated":{"$t":"2014-08-12T01:23:44.800-07:00"},"category":[{"scheme":"http://www.blogger.com/atom/ns#","term":"Lekh - Lok"}],"title":{"type":"text","$t":"नेपाली लोकगीत र मानवीय संवेदना"},"content":{"type":"html","$t":"\u003Cdiv style=\"background-color: white; border: 0px; color: #444444; font-family: Ubuntu; font-size: 15px; line-height: 1.7em; margin-bottom: 1em; padding: 0px; vertical-align: baseline;\"\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"line-height: 1.7em;\"\u003E– तुलसी प्रवास\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"line-height: 1.7em;\"\u003Eलोक साहित्यका विभिन्न विधाउपविधा मध्ये लोकगीत एउटा महत्वपूर्ण विधा हो । अंग्रेजीमा “फोक लिटरेचर” (folk literature) को समानार्थी रुपमा नेपालीमा लोकसाहित्य शब्दको प्रचलन हुने गरेको छ । यसको अर्थ हुन्छ जन साधारणले मौखिक परम्पराबाट रच्दै र हुर्काउँदै ल्याएको साहित्य । लोकजीवनका तीता-मीठा अनुभूतिहरुको त्यो सहज अभिव्यक्ति जहाँ शास्त्रीय बन्धन र कलात्मक सचेतता हुँदैन त्यो नै लोकसाहित्य हो । श्रुति परम्परामा बाँच्ने अलिखित विधा भएकोले लोकसाहित्यमा रचयिताको कुनै अस्तित्व हुँदैन । लय वा भाका प्रधान भएर वाणीका रुपमा अभिव्यक्त भएको हार्दिक अनुभूति नै गीत हो । जब लोकले आफ्ना विरह वेदना सौन्दर्य तथा श्रृङ्गार भावलाई सहज र स्वाभाविक पाराले उन्मुक्त स्वर लहरीमा पोख्दछ त्यसले लोकगीतको संज्ञा पाउँछ । ‘शिक्षा लोकगीतको शत्रु हो’ भन्ने किट्रिचको भनाइअनसार लोकगीत अशिक्षित समाजमा अझ बढी फस्टाउन सक्तछ । जहाँ शिक्षाको प्रकाशले स्पर्श समेत गरेको हुँदैन त्यस्तो समाजमा लोकगीत अझै मौलाउन सक्दछ । शिक्षाले ल्याएको आधुनिकताको भुँवरीमा लोकगीत हराउन पनि सक्तछ ।\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"line-height: 1.7em;\"\u003Eलोकका कुनै एक दुई प्रतिभाद्धारा लोकजीवनका हाँसो आँसु दर्दपीडा स्थिति परिस्थितिजन्य भावनाहरुलाई आफ्नो मधुर स्वर लहरीद्धारा अभिव्यक्त गरेपछि त्यही लहरीलाई पछ्याउँदै त्यहाँको लोकजीवन झुम्न थाल्दछ । त्यो लहरी अनेकौं डाँडा-पाखा भाज्याङ चाहार्दै सबैको हृदयलाई आल्हादित तुल्याउँदै जान्छ त्यही नै लोकगीत हो । लोकगीत लोकको साझा सम्पत्ति हो । मौखिक परम्परामा जीवित हुने हुँदा यसका रचनाकारको कुनै अस्तित्व हुँदैन । त्यसैले पनि लोकसाहित्यलाई अपौरुषेय साहित्य मानिने गरिन्छ । वेदलाई पनि तत्कालीन लोकसाहित्यकै नमूना मान्ने गरिन्छ । सामवेद विशुद्ध गीत हो जो विभिन्न यज्ञ उत्सवमा बाजाका साथ गाइन्थ्यो । सुन्ने कण्ठ गर्ने र गाउँने हुनाले यसले ूश्रुतिूनाम पायो । यो परम्परा लोकमा रहिरह्यो । विवाह आदि उत्सवमा गाइने परम्परागत माँगल गीतमा वैदिक कि्रयाकै भावभूमि भेटिन्छ । हुनसक्छ तिनै वैदिककालीन गेयात्मक\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"line-height: 1.7em;\"\u003Eकि्रयाकलापहरु जनजिब्रोमा सर्दासर्दै भाषिक परिवर्तनका चक्रमा िपंधिदै आज यस रुपमा आएका छन् । यसैले लोकसाहित्य परम्परालाई दोस्रो वैदिक परम्परा भनिएको हो\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"line-height: 1.7em;\"\u003Eलोकगीतमा अन्जानमै भए पनि लय छन्दविम्बअलङ्कार आदि काव्यात्मक गुणहरु भित्रिएका हुन्छन् । लोकगीत रचना गर्ने व्यक्ति अशिक्षित हुने भएकोले उसलाई शास्त्रीय छन्द अलङ्कार आदिको ज्ञान हुँदैन । आन्तरिक उद्गार जस्तो भाकामा उद्गारित हुन्छ त्यही छन्द बन्दछ । वेदनाको तरङ्गले अभिव्यक्तिको बाङ्गो सोझो जस्तो बाटो समाउँछ त्यही नै अलङ्कार हुन्छ । प्रकृति परिस्थितिले हृदयमा प्रभाव पार्छ तदानुसारको भाव र रसको उदय हुन्छ । यसरी नितान्त नैसर्गिक रुपमा लोकगीतको मूल फुट्छ र झर्ना बनेर झर्दछ । वास्तवमा लोकगीत झरना जस्तै हुन्छ । हजारौं वर्ष पुरानो भएर पनि झरनाको पानी नित्य नयाँ हुन्छ न कहिल्यै सुक्छ न कहिल्यै रोकिन्छ बरु उसका जल कल्ल्ााेलमा नयाँ-नयाँ संगीत र नव-नव नृत्यहरु थिपंदै जान्छन् ।\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"line-height: 1.7em;\"\u003Eलोकगीतले लोकको आवाज गुाजाउँछ । समाजमा हाँसो र खुसी दुवै छन् । हाँसो उमंग र रमझमले भन्दा पीडा दुःख र आँसुले मानवीय संवेदनालाई छिटो प्रभावित पार्दछ । नेपाली समाज अझै पनि संवेदनामुक्त छैन । यहाँ अनेकौं पीडा छन् । बाध्यता छन् । आँसु यहाँको निरन्तर मुहान जस्तै बनेको छ । कहिले कुन परिस्थिति त कहिले कुन बाध्यताले आँसु बगिरहन्छ नेपाली समाजमा । समाजमा यिनै आँसुका ढिकाहरुलाई टपक्क टिपेर लोकगीतमा उतार्ने गरेका छन् लोक गायकहरुले । यस्ता गीतहरुले समाजका हरेक मानिसको हृदयलाई छुन्छन् । हृदयलाई छुनु भनेको लोकगीतको बजार पनि बढ्नु हो ।\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"line-height: 1.7em;\"\u003Eमायाप्रेम र विछोडका गीतहरु भन्दा पनि बाध्यतावश घर छाडी िहंड्नुपर्दाका पीडाले सिर्जित लोकगीतहरुले अझै समाजलाई चित्रित गरेको प्रतीत हुन्छ । जस्तै एउटा उदाहरण हेरौः-\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"line-height: 1.7em;\"\u003Eसररर पानी घट्टामा म त प्यारी फर्कन्छु फर्कन्न\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"line-height: 1.7em;\"\u003Eनाम सारे है पेन्सन पट्टामा\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"line-height: 1.7em;\"\u003E१.पिरमा छौ कि घाँस काट्दै भीरमा\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"line-height: 1.7em;\"\u003Eरुँदै छौ कि हेरेर तस्वीरमा\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"line-height: 1.7em;\"\u003E(सररर पानी घट्टामा …………………\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"line-height: 1.7em;\"\u003E२.सपनीमा देख्छु घर जलेको\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"line-height: 1.7em;\"\u003Eघरमाथिको वरको रुख ढलेको\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"line-height: 1.7em;\"\u003E(सरर पानी घट्टामा……………………\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"line-height: 1.7em;\"\u003E(पुरुषोत्तम न्यौपाने र अन्य लोकएल्बम पानीघट्टामा)\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"line-height: 1.7em;\"\u003Eकेही समय पहिलेको कुरा हो स्याङ्जाको गल्याङमा प्रगतिशील राष्ट्रिय युवा संघले राष्ट्रव्यापी दोहोरी गीत प्रतियोगिताको आयोजना गरेको थियो । राष्ट्रका चर्चित दोहोरी गायकहरुको उपस्थितिमा साचालित उक्त कार्यक्रममा म पनि निर्णायकको रुपमा जाने अवसर पाएको थिएँ । म विशेष गरी लोकगीतमा शब्द र त्यसले समाजमा पारेको प्रभावबारे अध्ययन गर्दै थिएँ । उक्त कार्यक्रममा चर्चित दोहोरी गायक पुरुषोतम न्यौपाने र चर्चित दोहोरी शब्द संकलक रमेश बि.जी. लगायत अन्य धेरै कलाकारको उपस्थिति थियो । पुरुषोत्तम न्यौपानेको पालो आएपछि सारा दर्शकदीर्घा उत्साहित र उमङ्गित भयो तालीको गड्गडाहट र सिठीका आवाजले माचमा उनलाई स्वागत गरियो । न्यौपाने स्याङ्जाली माटोकै उपज थिए । त्यतिबेला उनको पानीघट्टामा एल्बम चर्चाको शिखरमा थियो । आशा थियो सबैलाई उनले त्यही गीत गाउनेछन् । नभन्दै त्यही भयो । वाद्यवादकहरुलाई उनले पानी घट्टामा गीतको संगीत बजाउने अनुरोध गरे । सारा दर्शक शान्त भयो । बुढाबूढी केटाकेटीयुवायुवती सबै सास पनि बिस्तारै लिएर शान्त हुन थाले । मैले माचतिर भन्दा पनि दर्शकतिर ध्यान दिएको थिएँ । उनी गीत गाउँदै थिएः-\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"line-height: 1.7em;\"\u003Eबाँचे त ज्यान हाजिर छ परानी\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"line-height: 1.7em;\"\u003Eमरे आउला अस्तु र खरानी\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"line-height: 1.7em;\"\u003E(सररर पानी घट्टामा…………\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"line-height: 1.7em;\"\u003E(पुरुषोत्तम न्यौपाने र अन्य लोकएल्बम पानीघट्टामा)\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"line-height: 1.7em;\"\u003Eगीत सुन्दा सुन्दै दर्शकहरु रुन थाले । अगाडिको लाइनमा बसेकी एउटी बूढी आमै त डाँकै छोडेर रुन थालिन् । जसले गर्दा उनलाई त्यहाँबाट हटाएर पछाडि लगेर बसाल्नु पर्यो । एक-एक गर्दै सबका आँखा रसाए । रुमाल निकालेर दर्शकहरुले आँखा पुछेको स्पष्टै देखिन्थ्यो । वाह ! लोक साहित्य ! म हर्षले पुलकित भएँ । सबै रुँदा मेरा पनि आँखा रसाए हर्षका । किनभने हाम्रो लोकसाहित्य कति महान् छ । कति छिटो यसले मान्छेको मन छुन्छ । त्यतिबेलै मैले सल्योट गरेँ नेपाली लोकसाहित्य र लोकगीतलाई ।\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"line-height: 1.7em;\"\u003Eपछि कुरा बुभ्दा त ती बूढी आमैको छोरा केही समय पहिले भारतको काष्मिरमा विष्फोटमा परेर मारिएको रहेछ । घरको कमजोर अवस्थाका कारण स्कुल पढ्दा पढ्दै छाडेर भर्ती हुन पुगेको छोराको अचानक मृत्युको खबर पाएपछि उनको घरमा रुवाबासी मच्चिएको रहेछ । ती आमालाई गाउँलेले लिएर त्यस रमाइलोमा लगेका रहेछन् पुरुषोत्तम न्यौपानेले त्यो घरको घटना थाहा पाएका त थिएनन् तर उनको गीतले यति यथार्थ बोकेको थियो कि ती आमैले पछि भनिन् -बाबु ! यिनीले कसरी थाहा पाएमेरो घरको व्यथा ?\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"line-height: 1.7em;\"\u003Eयथार्थ साहित्य त्यो हो जसले समाजको सत्यलाई उदाङ्गो पार्दछ । त्यसैले भनिएको पनि छ -साहित्य समाजको दर्पण ऐना हो । लोकगीत जति यथार्थ साहित्य त छँदै छैन । यसले समाजको चित्र यति राम्रोसँग उतार्छ कि जसको व्याख्या नै गर्न सकिन्न । नेपाली समाजमा ‘गाइने’जाति र सारङ्गी बाजा पर्पाय जस्तै बनेका थिए । हिजोका दिनहरुमा गाउँगाउँका कथा र व्यथालाई गीतका थुङ्गामा उनेर सारङ्गी रेट्दै गाउने उनका गीतहरु सुन्दा सारा गाउँलेहरुमा रुवाबासी मच्चिन्थ्यो :\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cbr \/\u003E\u003Cdiv style=\"background-color: white; border: 0px; color: #444444; font-family: Ubuntu; font-size: 15px; line-height: 1.7em; margin-bottom: 1em; padding: 0px; vertical-align: baseline;\"\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"line-height: 1.7em;\"\u003Eहे बरै ! आमैले सोध्लिन् नि खै छोरा भन्लिन्…..\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"line-height: 1.7em;\"\u003Eरण जित्दै छ भन्दिए !\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"line-height: 1.7em;\"\u003E(तीर्थबहादुर गन्धर्ब)\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"line-height: 1.7em;\"\u003Eसाहित्यमा रस निष्पत्तिको सिद्धान्तका अनुसार साधारणीकरणको महत्वपूर्ण स्थान छ । साहित्य पढेर सुनेर वा हेरेर त्यसका घटना वा पात्रसँग आफूलाई समाहित गरेपछि मात्र रस निष्पत्ति हुन्छ भन्ने पूर्वीय मान्यता छ । लोकगीत सुनिसकेपछि सर्वसाधारण मानिसले गीतको कथानकसँग आफ्ना जीवनका घटनाहरु साधारणीकरण गर्छ र रसानुभूति गर्दछ । विरही लोकगीत सुनेर मानिसहरु रुने कारण पनि त्यही हो । कारुणिक विषयवस्तु भएका लोकगीतले मानिसमा छिटो संवेदना जगाउँछन् र कोमल मन भएकाहरु धरधरी रुने गर्दछन् ।\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"line-height: 1.7em;\"\u003Eविदेशमा जाने लाहुरे बन्ने बुढीआमैलाई वर्षमा एकपटक नयाँ धोती र चोली फेरिदिने आफ्नी श्रीमतीलाई झपक्क गहनाले सजाएर दशैंमा संगसंगै हात समाउँदै टिका थाप्न जाने रहर नेपाली समाजका अधिकांश युवाहरुमा थियो र अझैे पनि छ । यो हाम्रो बाध्यता र रहर दुवै हो । देशमा रोजगारीका कुनै अवसर नहुनु र विहान बेलुकी छाक टार्न सधैंभरि धौ धौ हुने कारणले पनि उनीहरुमा लाहुरे हुने रहर जाग्नु स्वाभाविकै थियो । जब लाहुरे बनेर छोरो श्रीमान् आउने आशामा थालभरि अक्षेता मुछेर आँगनीको डिलमा बसेर हेरेका घर परिवारले उसकॊ मृत्युको खबर सुन्छन् तब उनीहरुको दशैं आँसुको भेलसँगै बगेर कता हराउँछ कता । त्यसपछि त्यही यथार्थलाई टिपेर लोक गायकहरु गुाजन्छन् ः-\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"line-height: 1.7em;\"\u003Eनमुछे आमा दहीमा टीका नछरे जमरा\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"line-height: 1.7em;\"\u003Eदैवले पर्दा उठायो आमा आउँदिन फर्केर ।\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"line-height: 1.7em;\"\u003Eझोलुङ्गाबाट उठेर छोरी खोइ बाबा भन्नेछिन्\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"line-height: 1.7em;\"\u003Eब्युझेर मेरी मुर्छिँदै फेरी दाँतै पो बान्नेछिन् ।\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"line-height: 1.7em;\"\u003Eनफोरे पि्रया नारीका चुरा झर्याम्म पारेर\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"line-height: 1.7em;\"\u003Eजाँदैन दुःख आँसुका धारा बर्बरी झरेर\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"line-height: 1.7em;\"\u003E(नारायण रायमाझी र अन्य)\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"line-height: 1.7em;\"\u003Eआशा र विश्वास अनि विश्वासमाथिको तुषारापात यी सबै नेपाली लोकगीतका विषयवस्तु हुन् । जीवनमा मृत्यु अनिवार्य छ । तर त्यो असहज मृत्युले उसका आफन्तको संवेदनामा पुर्याउने चोट नेपाली लोकगीतको एउटा पाटो नै बनेको छ । नेपाली संस्कारले नेपाली लोकगीतलाई पनि प्रत्यक्ष प्रभाव पारेको छ । लोकजीवनकै उपज लोकसाहित्य भएकोले यसमा नेपाली समाजका पीडा हर्षसंस्कार चाडपर्व आदि सबै अटाएका छन् । त्यसैले सच्चा र यथार्थ साहित्य खोज्ने हो भने लोकसाहित्य र त्यसमा पनि लोकगीत सुन्ने गरौंः\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cbr \/\u003E\u003Cdiv style=\"background-color: white; border: 0px; color: #444444; font-family: Ubuntu; font-size: 15px; line-height: 1.7em; margin-bottom: 1em; padding: 0px; vertical-align: baseline;\"\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"line-height: 1.7em;\"\u003Eकेटा: गालाभरि आँसुको रेखी सानु तिम्लाई छोडेको दिनदेखि\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"line-height: 1.7em;\"\u003Eकर्मै खोटो छ मै मरे नि सोल्टिनी सम्झना झ्यालमा फोटो छ ।\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"line-height: 1.7em;\"\u003Eकेटी: झर्नै मन लाग्दैन बेँसी सोल्टी हजुर राम्दी पुल तरेसी\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"line-height: 1.7em;\"\u003Eखोटी कर्मले तलमाथि क्यै हुन्न हजुरलाई मेरो धर्मले\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"line-height: 1.7em;\"\u003Eकेटा: बिसाएर घाँसको भारी आँसु झारी हेर्दी हौ पुल पारी\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"line-height: 1.7em;\"\u003Eकर्मै खोटो छ…………………\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"line-height: 1.7em;\"\u003Eकेटी: झस्किरन्छु आएर झल्को जो देखे नि हजुरकै जीउडालको\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"line-height: 1.7em;\"\u003Eखोटी कर्मले…………………\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"line-height: 1.7em;\"\u003E(पुरुषोत्तम न्यौपाने र अन्य लोक एल्बम पानीघट्टामा)\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cbr \/\u003E\u003Cdiv style=\"background-color: white; border: 0px; color: #444444; font-family: Ubuntu; font-size: 15px; line-height: 1.7em; margin-bottom: 1em; padding: 0px; vertical-align: baseline;\"\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"line-height: 1.7em;\"\u003Eसन्दर्भ सामग्री\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"line-height: 1.7em;\"\u003E१.अधिकारी नारायणप्रसाद स्याङ्जाली लोकगीतको अध्ययनसङ्कलन र वर्गीकरण (ज्याग्दी खोलामा केन्द्रित स्नातकोत्तर शोधपत्र त्रि.वि.वि;२०४३ )\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"line-height: 1.7em;\"\u003E२.अधिकारीबिश्वप्रेम आँधीखोले लोकसंस्कृति र लोकगीत स्याङ्जा विजयकुमार अधिकारी २०५७\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"line-height: 1.7em;\"\u003E३. खनाल तुलसीराम आँधीखोले लोकगीतको सङ्कलन वर्गीकरण र अध्ययन स्नातकोत्तर शोधपत्र त्रि.वि.वि. २०६०\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E\u003Cdiv style=\"text-align: justify;\"\u003E\u003Cspan style=\"line-height: 1.7em;\"\u003E४. थापा धर्मराज र सुबेदी हंसपुरेनेपाली लोकगीतको विवेचना काठमाडौँ पा.वि.के.त्रि.वि.२०४१\u003C\/span\u003E\u003C\/div\u003E"},"link":[{"rel":"edit","type":"application/atom+xml","href":"http:\/\/www.blogger.com\/feeds\/2915365134357757806\/posts\/default\/2228037671492090670"},{"rel":"self","type":"application/atom+xml","href":"http:\/\/www.blogger.com\/feeds\/2915365134357757806\/posts\/default\/2228037671492090670"},{"rel":"alternate","type":"text/html","href":"http:\/\/www.dipendrathing.com.np\/2014\/04\/blog-post_90.html","title":"नेपाली लोकगीत र मानवीय संवेदना"}],"author":[{"name":{"$t":"Reason kc"},"uri":{"$t":"https:\/\/plus.google.com\/111795355123526000306"},"email":{"$t":"noreply@blogger.com"},"gd$image":{"rel":"http://schemas.google.com/g/2005#thumbnail","width":"16","height":"16","src":"https:\/\/img1.blogblog.com\/img\/b16-rounded.gif"}}]}]}});